Všetky ostatné štáty boli monarchie alebo ešte neboli vôbec, ako napríklad Slovensko. Dym z kanónov prvej svetovej vojny sa stal zároveň súmrakom monarchov. Nastali zlaté časy republikánskych prezidentov, prípadne premiérov.
Európa si postupne zvykla, a dejiny sa neotáčajú ako lode na mori, hoci volanie po osvietených monarchiách sa z času na čas do nášho myšlienkového priestoru vracia. Preto nikoho neprekvapilo, že na inauguráciu prvého slovenského prezidenta Michala Kováča v marci 1993 nepricestovali zo susedných metropol králi ani cisári, ale štyria prezidenti: Havel, Gőncz, Walęsa a Klestil. Kreovanie slovenskej štátnosti sa zavŕšilo slávnostným akordom – aj bolo načase, veď republika bez prezidenta je ako jazdec bez hlavy.
Všetci menovaní, okrem jedného, už od nás odišli navždy. Čo si pribalili na cestu, o tom sa nepatrí špekulovať, ale prezidentské kompetencie určite nie: tie zostávajú vždy pripútané k tomuto svetu.
Nech si právnici hovoria, čo chcú, ale slovenská ústava vytvorila zahraničnopoliticky silného prezidenta. Bez jeho súhlasu sa neuzavrie žiadna medzinárodná zmluva, nevyšle ani neprijme sa žiaden veľvyslanec. Keby prezident začal robiť ústavné prieky, medzinárodný život Slovenskej republiky sa zmrazí. Vlastne ani vojnu by nemal kto vyhlásiť, ani mier uzatvoriť, ani nariadiť mobilizáciu či výnimočný stav. Že také voľačo v našich pokojných stredoeurópskych končinách nikdy nebude možné? Kto si to naozaj myslí, nech si zapne večerné správy zo sveta. Slovenská ústava je solídnym základom, ale nie zárukou autority hlavy štátu, bez ktorej sa spoločnosť jednoducho nezaobíde.
V demokratickom spoločenstve je ústava silnejšia ako Biblia, hoci mnohí by to radi videli naopak. „Autorita závisí predovšetkým od rozumu. Mám právo vyžadovať poslušnosť, pretože moje príkazy sú rozumné,“ povedal kráľ Malému princovi na asteroide číslo 325. Platí to aj v našom štátnom mikrovesmíre, a nielen v spojení s najvyššími štátnymi funkciami.