NÁZOR: Ústavná vláda

Dokiaľ je parlament uznášaniaschopný a nenájde sa v ňom ústavná väčšina potrebná na skrátenie volebného obdobia, prezident ho nemôže len tak rozpustiť. A dokiaľ v parlamente existuje deklarovaná politická väčšina, dovtedy si môže robiť nárok na zostavovanie vlády.

15.03.2018 20:00
debata (34)

Predseda vlády Robert Fico mohol ignorovať volanie opozície po predčasných voľbách a do určitej miery azda i verejné protesty, nemohol však ignorovať situáciu vo vlastnej koalícii, v ktorej predčasné voľby ako možnosť na stôl položil jeden z jeho partnerov. Prezident Andrej Kiska zasa, slovami ústavného právnika, mohol ignorovať Roberta Fica a jeho predstavy o ďalšom vývoji pomerov v exekúcii, nemohol však ignorovať pomery v parlamente.

To sa volá reálna politika v medziach ústavných mantinelov. Ak tu niekto nechce začať v revolučnom zápale vyhlasovať, že ústava neplatí, respektíve, že platia iba niektoré jej časti a iné nie, podľa toho, komu sa práve hodia, potom mu nezostáva iné, ako rešpektovať to. Rešpektovať to, pravdaže, neznamená nevyhnutne aj povinnosť súhlasiť s tým alebo nemožnosť myslieť si, že boli aj lepšie spôsoby, ako riešiť súčasnú krízu.

Neznamená to nemôcť mať aj celkom iný názor a dávať ho zákonnými spôsobmi najavo. Rešpektovať reálnu politickú situáciu však znamená uznať, že všetky strany politického sporu sa síce môžu usilovať, o čo chcú, ale ich limity určuje v právnom štáte ústava. Ak situácia dospeje k určitému bodu v rámci týchto limitov, zvrátiť ju nie je v právnom štáte také jednoduché, ako zostrojiť transparent na protestnú manifestáciu.

Alebo ešte inak. Keby bol Fico zaniesol prezidentovi svoju demisiu a vzápätí by si bol kládol nejaké „podmienky“, bolo by to naozaj smiešne. To však neurobil, pretože na to je dosť skúsený. Kameňom úrazu bolo práve to slovo „podmienky“, ktorého sa tak vďačne chytili rôzni jeho oponenti, ktorí to okamžite označili za drzosť.

Keby Fico sám dal namiesto takéhoto zbytočne agresívneho pomenovania prednosť vyhláseniu, že vládna koalícia jednoducho ponúka prezidentovi dohodu, o ktorej si myslí, že môže byť východiskom z dnešnej krízy, vyšlo by to narovnako, len oveľa menej konfliktne.

Rešpektovať reálnu politickú situáciu znamená uznať, že všetky strany politického sporu sa síce môžu usilovať, o čo chcú, ale ich limity určuje v právnom štáte ústava.

Prezident, ktorý chce konať v rámci ústavných a politických zvyklostí, by totiž tak či onak nemal veľmi na výber, akurát by svoje rozhodnutie nemusel prednášať tak hnevlivo, akoby dohoda o Ficovom odchode, demisii vlády, jej rekonštrukcii a opätovnom uchádzaní sa o dôveru v Národnej rade, ktorú mu koalícia Ficovým menom ponúkla, bola pokračovaním konfrontácie s Ficom.

Konfrontácia ako taká sa, prirodzene, nekončí, pretože Ficov úkrok stranou znamená iba toľko, že voľby sa nebudú konať v dohľadnom čase. Namiesto zostavovania nového kabinetu a rôznych takmer-koalícií bude musieť teraz opozícia presmerovať svoju energiu na obnovený boj o pozície vo svojom vlastnom tábore pred voľbami, ktoré podľa všetkého nebudú v júli, v auguste ani v septembri, a zrejme ani v budúcom roku.

© Autorské práva vyhradené

34 debata chyba
Viac na túto tému: #Robert Fico #Andrej Kiska #Ústava SR #vládna kríza 2018 #demisia slovenskej vlády