Potom nastávajú chvíle rozletu a osedlávania vlastného osudu, hľadania jadra pudla. Bohviečo neobjaví, okrem poznania, že diabol často prichádza v podobe prítulného čierneho psíka. Ale aj to sa mu v živote zíde.
Nasleduje obdobie, ktoré pozná každý zodpovedný živiteľ rodiny: jadro existencie je v tom, že človek musí robiť presne to, čo v danej chvíli treba, a na ostatné mu vlastne nezostáva čas. A kto raz neuvážene podpíše, už neodpíše, navyše sa upíše – tam je jadro všetkých pôžičiek, hypoték a bankrotov.
Potom prídu časy sebavedomia a hrdosti, čo všetko chlapček vlastným pričinením dosiahol. Relatívny materiálny komfort spojený s nutkaním mudrovať a nestriedmo operovať cudzími slovami a myšlienkami. Jadro sa mu stáva akýmsi abstraktom, nukleom v epicentre periférnych diagonálnych konexií. Chlapček dozrel na muža: dokáže iným vysvetliť aj také veci, ktoré si sám nevie predstaviť. A práve vo chvíli tohto triumfu sa odniekiaľ spod zeme vynorí pochybnosť a únava.
Štáty sa aj v tomto veľmi podobajú na ľudí. Putujú za abstraktným jadrom ako za konkrétnym šťastím, prekonávajú stúpania a klesania, občas aj infarkty. Akurát že štáty mávajú kratšiu pamäť, horší inštinkt a menšiu schopnosť korigovať svoje kroky ako jednotlivci.
Zhrnutie? Komu z nás osud doprial to malé osobné šťastie, nech pestuje jadroviny vo svojej záhradke a dorába z nich voľačo voňavé, hoci aj trochu omamné. A tí, čo majú v popise práce starostlivosť o štát, nech v mene štátu a občana dbajú, aby sa Slovensko v jeho súčasnom zanietení pre jadro Európskej únie nestalo, vyjadrené jadrnou slovenčinou, jadroprdúchom.