Mnohí znalci sú v rozpakoch: ako by mohol Vladimirovi Putinovi prospieť pokus o popravu bývalého agenta pred beztak spochybňovanými prezidentskými voľbami, v ktorých bol očakávaným víťazom? Lenže Putin nehrá o svoj zahraničný imidž a nedôvera k Západu patrí dlhodobo k axiómam kremeľskej politiky.
Theresa Mayová, ktorá do prípadu Skripaľa dokázala zahrnúť európskych spojencov, zbiera body v čase, keď je Británia ohrozená izoláciou. Podobne sa diplomatická „vojna“ hodí Donaldovi Trumpovi, okolo ktorého sa sťahuje slučka vyšetrovania jeho vzťahov s Ruskom. Môže to byť výhodné aj pre Putina?
Štáty si obyčajne želajú u svojich susedov stabilitu a predvídateľný vývoj. Dovtedy, kým taký vývoj nevyhodnotia ako nepriateľský. Takže, cui bono Doneck, Luhansk, Krym? Ak si niekto vyrátal, že rozklad Ukrajiny a strata prestíže Ruska sú menšou cenou v porovnaní s prozápadným vývojom v Kyjeve, potom odpoveď sa núka sama.
Tvrdá odpoveď Západu hrá Putinovi do karát. Nič tak nezomkne ľudí okolo lídra ako večný pocit nespravodlivosti a ohrozenia.
Ruské vedenie klamalo so zelenými mužíčkami na Kryme. Po zostrelení malajzijského civilného letu nad Ukrajinou púšťalo do obehu divoké a navzájom nesúrodé teórie a zároveň blokovalo riadne vyšetrenie tragédie pod hlavičkou OSN. Ani po odhalení, že Skripaľ a jeho dcéra boli otrávení bojovou látkou novičok, ruská diplomacia nešetrila zvyčajnou dávkou posmeškov na adresu „paranoidného Západu“, zatiaľ čo štátne médiá sa ako zvyčajne pretekali v tvorbe zmätočných teórií. Ruská ambasáda v Londýne hovorila o „takzvanom prípade“, hoci zasiahnutí boli nielen agent a jeho dcéra. Nemocnične ošetrených bolo viac než sto ľudí zo Salisbury. Ak je v tom Moskva nevinne, zvolila si tú najhoršiu formu komunikácie: ničím neprispieť k vyjasneniu, ale, naopak, zahmlievať a dezorientovať publikum. Otrava Skripaľa Kremľom možno logiku nedáva, lenže takáto komunikácia je až príliš v logike Putinovej politiky. Ak Európa pristala na vyvodenie exemplárnych konzekvencií ešte prv, ako sa nájdu jednoznačné dôkazy, je to najmä preto, lebo preteká pohár trpezlivosti s aroganciou, s akou sa Moskva pasie na „upadajúcom Západe“ a zároveň robí všetko pre to, aby taký úpadok podporovala.
Napokon, tí istí experti, ktorí hovoria o nelogickosti útoku v Salisbury, pripomínajú, že tvrdá odpoveď Západu hrá Putinovi do karát. Nič tak nezomkne ľudí okolo lídra ako večný pocit nespravodlivosti a ohrozenia. A ruskému lídrovi doma stávka na takúto hru dosiaľ vždy vychádzala.
Čo sa slovenskej odpovede týka, namieste nie je ani hystéria, ale ani alibizmus. Slovensko odsúdilo útok v Salisbury spolu s celou Európou a žiada od ruského veľvyslanca vysvetlenie. Babiš, Kaczynski či Orbán, ktorí už pár ruských diplomatov poslali domov, rozhodne nie sú politikmi, ktorých by sme dávali tým našim všeobecne za vzor. Nedá sa však očakávať, že ruský ambasádor nám povie čosi iné, ako hovoria jeho kolegovia inde v Európe. A našej diplomacii nezostane nič, len konať.