Koncept nepriateľa sa zmenil len spolovice. Viktor Orbán neváha modernému maďarstvu vtláčať punc novej historickej úlohy pri ochrane „civilizácie“ a maďarskej identity samotnej – veď Uhorsko už v minulosti „bránilo“ západnú Európu pred nebezpečenstvom zo „saracénskeho“ východu. Druhý nepriateľ ostáva nezmenený: antisemitizmus dokáže ktorýkoľvek nacionalista pohotovo využiť. Komu by už dnes nebola známa „Sorosova karta“, ktorej explicitne antisemitskými sloganmi zamoril krajinu vládny Fidesz, alebo antibruselská rétorika, interpretujúca eurofondy ako samotný nástroj diabla.
V celej iracionálnej hystérii ostáva už len takmer na kraji pozornosti, že samotnému Orbánovi pred 30. rokmi finančná podpora od amerického finančníka nesmrdela a jeho strane nie je korupcia s eurofondmi ani trochu cudzia. A keby to aj malo mať na voľby nejaký vplyv, získa tým akurát ultrapravicový Jobbik, ktorý sa podobne ako iné podobné strany v strednej Európe dal na kozmetickú očistu, aby svoje radikálne postoje zahalil do korektného jazyka.
Veľké nádeje na zmenu spoločenskej atmosféry nesľubuje ani Demokratická koalícia na čele s bývalým premiérom Ferencom Gyurcsányom či Maďarská socialistická strana (MSZP) v koalícii so zeleným Dialógom za Maďarsko (PM). Tradičné ľavicovo deklarované strany trpia v Maďarsku podobnou chorobou ako u nás: málokto ich ešte považuje za modernú politickú silu.