Marcová reflexia

Pomedzi prsty sa nám v akomsi zrýchlenom slede premŕvajú veľmi dôležité dni, v ktorých sa zosilňujú negatívne emócie. Môžeme, žiaľ, konštatovať, že hystéria ostane hystériou, aj keď má euroatlantický rozmer alebo „len“ vnútroštátny.

05.04.2018 16:00
debata (2)

Je veľmi znepokojujúce, koľko nových hysterikov spoznávame vo svojom okolí. Skúsenosti poukazujú na to, že nemajú k tomuto stavu a postoju ďaleko ľudia frustrovaní, nespokojní nielen s okolitým svetom, ale aj sami so sebou. Videnie sveta a interpretáciu spoločenských javov, ktorú sa nám títo ľudia snažia vtlačiť do hláv (zrejme preto, aby sme boli konečne všetci rovnakí – a už sa aj dá predpokladať, na čí obraz), je z pohľadu Stredoeurópana a Slovana scestná. Nemáme pre ňu oporu vo svojich vlastných i zdedených životných skúsenostiach.

Asi toto mali na mysli tí, ktorí videli svetlú budúcnosť európskeho sveta v čase, keď už generácie regionálne a národne orientované vo svojom poznaní nebudú medzi nami (teda – tie menšinové, medzi ktoré treba počítať aj Slovákov ako európsku národnostnú menšinu) a nebude potrebné sa babrať s nejakými kultúrnymi osobitosťami či (a najmä) s iným videním toho istého sveta. S videním, ktoré má slabosť pre utláčaných, pre tých, ktorí si chcú svoju ľudskú hrdosť a dôstojnosť budovať na menšinovej kultúre a v pozadí so zanedbateľným potenciálom svojho národného hospodárstva.

Naša zem ešte stále spieva a poniektorých z nás to ešte stále napĺňa hrdosťou. Treba dodať, že ešte stále je táto hrdosť nezanedbateľným útočiskom na udržanie si individuálnej odolnosti a vedieť sa pozrieť na seba do zrkadla bez začervenania.

Som hrdý na to, že Slovenská republika sa prostredníctvom svojich štátnych predstaviteľov vedela zaradiť medzi tých, ktorí môžu ešte užívať výsadu mať vlastný názor a že svojím postojom dávame najavo európskemu spoločenstvu, že predkladané väčšinové postoje nemusia byť správne, že prinajmenšom nie sú jediné a že tie iné názory majú tiež svoje odôvodnenie. Pretože stále sme rôzni, a teda aj iní. Navyše – história nás učí, že postoje našich súčasných západných spojencov neboli vždy naplnené chápaním našich potrieb a našich záujmov.

Sme malí a tí veľkí zľava či sprava majú systémovo väčšie, resp. menšie predpoklady zosúladiť sa s nami a tolerovať našu interpretáciu vnútorných a externých vzťahov. Jednou z ciest, ako z toho von, je zbaviť sa tejto svojej jedinečnosti, a tým aj zbaviť sa svojej súčasnej identity. Som zvedavý, kto z tejto možnosti (ku ktorej smerujeme) ako prvý urobí strategickú orientáciu nášho budúceho vývoja a vysloví ju verejne. Osobne mi je smutno, že o takýchto výstupoch zo súčasnej situácie je vôbec v súčasnom našom svete, ktorý si hovorí slobodný a demokratický, vôbec potrebné uvažovať.

© Autorské práva vyhradené

2 debata chyba