Kto verí v zjednotenie?

, 06.04.2018 07:00

Ešte pred šiestimi týždňami sa pokladalo za takmer isté, že Andrej Kiska po druhý raz kandidovať nebude. Zatiaľ čo on sám hovoril, že sa vyjadrí v priebehu marca, v opozičnom tábore, ktorý si ho už predbežne adoptoval, sa pomaly začínalo hľadanie „náhradných“ kandidátov. Všetko však ešte zostávalo v polohe: zostaňte na linke, prosím, ste v poradí. Po marci 2018 nie sme, aspoň čo sa prezidentských volieb 2019 týka, o nič múdrejší.

Je, samozrejme, pochopiteľné, prečo sa Kiska ani politické strany v marci prezidentskými voľbami nezapodievali. Všetci vieme, čo sa u nás riešilo. Lenže prezidentské voľby sa zato ešte neodsúvajú na neskorší termín. K nejakému rozuzleniu otázky „hlavných“ kandidátov bude musieť dôjsť. A tým najhlavnejším z „hlavných“ kandidátov je zatiaľ stále ešte ten, ktorý o svojej kandidatúre mlčí.

Stále platí, že Kiskovo áno či nie bude rozhodujúcim faktorom pre podobu budúcoročných prezidentských volieb.

Ak bol Andrej Kiska do marca 2018 vnímaný časťou verejnosti ako „opozičný prezident“, bolo to rovnako jeho vlastnou zásluhou, ako zásluhou útokov, ktoré proti nemu viedli špičky Smeru. Jeho neochota vymenovať sudcov Ústavného súdu z kandidátov, ktorých mu predložil parlament (rozumej: parlamentná väčšina Smeru z minulého volebného obdobia), bola v Smere vyhodnotená ako útok proti strane. Podobne dopadli jeho správy o stave republiky, kde prakticky každá Kiskova kritická poznámka vyvolávala v Smere pocit ublíženosti a v opozičných radoch, naopak, pocit, že prezident takpovediac kope za nich.

Aj Kiskove potýčky s daňovými zákonmi si ako muníciu do politických prestreliek s hlavou štátu osvojili opäť predovšetkým v Smere. Naťahovanie sa o cenu súkromných letov prezidenta za rodinou do Popradu bolo už len ďalším konfliktom v rade, a ťahanice o tom, kto a prečo sa povracal na palube špeciálu, boli už politickým bulvárom. Na záver potom padali už celkom osobné invektívy medzi prezidentom a ministrom vnútra.

Skrátka a dobre, už pred marcom 2018 bolo zrejmé, že ak by sa Kiska predsa len rozhodol opäť kandidovať, už by nemohol hrať očarenú dušu, ktorá chce z Prezidentského paláca riadiť akési pokračovanie svojej podnikateľskej charity. Už by to bola politická kandidatúra, čomu by zodpovedala aj predvolebná kampaň z oboch strán.

Ako by to asi vyzeralo teraz, po marci 2018, v ktorom museli vládu opustiť Robert Kaliňák a Robert Fico? Kiska v marci po prvý raz naozaj aktívne a konkrétne zaútočil. Urobil to v takom čase a takým spôsobom (až na hrane ústavnosti), že to smerácka časť Ficovej tretej vlády neustála.

Inými slovami, stále platí, že Kiskovo áno či nie bude rozhodujúcim faktorom pre podobu budúcoročných prezidentských volieb. Po marci však platí i to, že ak by napokon povedal áno, boli by to voľby, ktoré by Slovensko rozčesli ako máloktoré iné. Na nejaké nadstranícke zjednocovanie pod prezidentskou štandardou môžu voliči zabudnúť. Verí naň na našej scéne vôbec ešte niekto?

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#Andrej Kiska
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
24,99
Perla Ruža Color

Perla Ruža Color

34,99
Rozeta

Rozeta

Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk