Myšlienka aktuálna aj dnes: o výsledkoch vojen rozhodujú nielen bomby, lietadlá či radary, ale aj viera, odhodlanie či strach.
Keď husiti tiahli na rozheganých vozoch do boja, spievali Ktož jsú boží bojovníci. Ako často, neviem, ale ten chorál zostal v dejinách už raz navždy. Ľudia odchádzajú, ich piesne zostávajú. A zlí ľudia vraj nespievajú vôbec.
Dnes sa v našom okolí objavili noví bojovníci, džihádisti rôznych odtieňov, zabíjajúci vraj v božom záujme. Nič nové pod slnkom, veď aj cirkev svätá upaľovala kacírov v mene Boha a spásy duší upaľovaných. Téza sa nakoniec môže stať dôležitejšou ako človek samotný. Ale slepé zabíjanie nevinných a náhodných je nášmu mysleniu cudzie. Preto sa inštinktívne obávame aj mierumilovných inovercov, a odsudzovať nás za to a priori netreba.
Onen boj, často zle viditeľný a nezrozumiteľný, však prebieha, a tak skoro sa neskončí. A bude nielen o trhavinách, ostnatých drôtoch a utečeneckých táboroch, ale tiež o ideách. Aj Slovensko a jeho diplomacia musí riešiť ťažké otázky typu: kde a ako sme pripravení sa zapojiť, koľko sme pripravení zaplatiť, v extrémnych situáciách hoci krvou vlastných synov a dcér. Je to raz tak: v živote aj ľudia, aj štáty bojujú nie tam, kde chcú, ale tam, kde musia.
Treba tiež rozumieť, koho máme proti sebe. Rozlišovať božích bojovníkov a diablových fanatikov. Byť v pohotovosti, pripravovať sa podľa inej myšlienky Suvorova: „Ťažko na cvičisku, ľahko na bojisku.“ A sem-tam si zaspievať z husitského chorálu, akoby sami sebe do kroku: „Vy pakosti a drabanti, na duše pomněte, pro lakomstvie a lúpeže životóv netraťte a na kořistech se nezastavujte!“