S ľuďmi je vlastne nuda: chyboval si, človeče? – tak tu máš flaster, a príliš sa nemykaj, lebo dostaneš ešte jeden. Ale čo so štátom? Boží súd mu je ľahostajný, svetskému súdu nepodlieha, no a súd dejín nerieši štáty, ale režimy bez svedomia.
Štát je veľký pán, sám seba povýšil na suveréna. Lenže inteligentný suverén vie rozpoznať, kedy je lepšie zostúpiť z piedestálu a nechať sa rozsúdiť. Napríklad v spore so susedom, ktorý by sa inak ťahal donekonečna.
Slovensko zdedilo po federácii nielen kus krásneho modrého Dunaja, ale aj spor o rozostavanú Sústavu vodných diel Gabčíkovo-Nagymaros. A jedným z prvých krokov mladého suveréna bolo rozhodnutie predložiť tento spor Medzinárodnému súdnemu dvoru v Haagu: v apríli 1993 sa o tom podpísala dohoda s Maďarskom.
Skade, z akého zdroja načerpal krehučký, ešte nekonsolidovaný štát odvahu postaviť sa pred medzinárodnú justíciu, zoči-voči Maďarsku? Vyzeralo to prečudesne: holobriadok sa chytil za pasy s bajúzatým gazdom, majstrom v medzinárodných chvatoch a ťahoch, ktorý nepochyboval o svojej morálnej prevahe. Však práve Budapešť odmietla dokončiť megalomanský projekt smrdiaci komunizmom a nastavila pred svetom hruď za práva podunajskej fauny a flóry. Slovenský tím právnych, prírodovedných a technických expertov však nebol žiadna partia amatérov. Potvrdilo sa, že mladým štencom rýchlo zuby dorastajú. Slovensko nemalo veľa tromfov, ale tie svoje rozohralo naplno – najmä, že vody Dunaja, kým vôbec pretečú do Maďarska, sú na istom úseku pod našou kontrolou.
Keď potom v septembri 1997 zaznel v Haagu rozsudok, obe strany s ním, verte-neverte, vyjadrili spokojnosť, a začali ho v dobrej viere implementovať. Odvtedy uplynuli dve desaťročia, a verte-neverte, Gabčíkovo-Nagymaros stále figuruje na webovej stránke súdu ako neukončený spor. V súhrne, každý nadobudol z tej kauzy čo si zaslúžil: Slovensko zlatonosnú sliepku – elektráreň (ktorá však dlho niesla nesprávnemu majiteľovi), Maďarsko vnútornú dilemu, či by sa predsa len nezišiel nejaký dolný stupeň, súd v Haagu azda najdlhšie sa vlečúci prípad. Politici na oboch stranách Dunaja získali pokoj: odovzdaním justícii sa vec čiastočne odpolitizovala. Slovenská diplomacia získala kus sebavedomia. Len medzinárodnému tímu expertov, čo tak príkladne zabojoval za Slovensko, sa nedostalo riadneho morálneho ocenenia, ale čo už… No a občan? Ten aj dnes sotva porozumie, kto vlastne vyhral. Takže ukončime to celé, aspoň nateraz, slovami Jana Wericha: „Človek bojuje nie preto, aby vyhral, ale aby sa nedal“.