Zamestnávatelia sa im síce rôznymi spôsobmi snažia mzdy dorovnať, nie je však možné akceptovať stav, keď štát v prípade vlastných zamestnancov nedodržiava Zákonník práce. To, čo požaduje od iných, musí v prvom rade dodržiavať on sám.
Je preto úplne prirodzené, že odbory od štátu požadujú, aby spodná latka v odmeňovaní bola nastavená rovnako pre všetkých – vo verejnom aj v súkromnom sektore.
Namiesto toho, aby vláda túto diskrepanciu odstránila, prišla s riešením, ktoré pripomína vtip o tom, čo je to vlastne perestrojka: Zoberú sa dve vedrá a z jedného do druhého sa začne presýpať štrk. Narobí sa pri tom veľa hrmotu, no všetko zostane po starom.
Zobrať ten istý balík peňazí, urobiť drobné kozmetické zmeny a tváriť sa, že vec s odmeňovaním je vyriešená, je na úrovni kádrov z konca 80. rokov, no v situácii, keď školy začínajú pociťovať akútny nedostatok kuchárok a ďalších nepedagogických zamestnancov, je strkaním hlavy do piesku. Každoročne sa chváliť zvyšovaním minimálnej mzdy je síce pekné, ale čo z toho, keď časti ľudí sa toto opatrenie vôbec netýka, nakoľko ich platové tabuľky sa začínajú pri sume 289 eur…
Vzhľadom na to, že ekonomika rekordne rastie, by pre štát nemal byť problém túto nedôstojnú situáciu ľudí vo verejnom sektore čo najrýchlejšie vyriešiť. Lebo doprosovať sa niečoho, na čo má človek zo zákona nárok, je nedôstojné.