Jej potvrdením má byť aj to, že Canel je hotový mladík, má 57 rokov, narodil sa až po zavŕšení kubánskej revolúcie a je prvým nevojakom vo vysokej štátnej funkcii.
Míľnikom novej éry však má byť to, že nový prezident nemá nič spoločné s priezviskom Castro Ruz. Zdôrazňuje, že potrebu zlomov necíti a že dôležitá je kontinuita. Nech to pre a priori odmietavé ucho znie akokoľvek provokatívne, s máločím sa dá súhlasiť viac. Z viacerých príčin.
O potrebe zmeny sa na Kube hovorí dávno. Nedorozumenie nastáva v tom, čo si pod ňou kto predstavuje. Lebo ak má ísť o zvrhnutie stále odolných, no predsa posledných zvyškov socializmu a definitívne vpochodovanie voľného trhu, znamenalo by to prepadnutie krajiny do totálnej mizérie.
Ak má ísť o zmenu rigidného systému sovietskeho typu, tak tá prebieha od polovice 90. rokov. Je závažným omylom nechcieť to vidieť. Jedným z prejavov zmeny paradigmy je aj Canel. Už od bolestných 90. rokov patril k tým, ktorí videli možnosť záchrany socialistických princípov v závažných oblastiach (zdravotníctvo, školstvo) aj v zmene prístupu k otázkam osobných slobôd.
Radikálne prerušenie viacerých sociálnych úspechov režimu starej generácie by na Kube dnes znamenalo katastrofu. Jediná cesta zachovania dôstojnosti na dnes už kapitalistickom ostrove je kontinuita s tým, čo sa ukázalo ako celospoločenský úspech.