Otravný refrén

PETER JAVŮREK: Oddlženie nemocníc je refrénom piesne, ktorú na Slovensku spieva každá vláda a každé jej ministerstvo zdravotníctva.

23.04.2018 16:00
debata (1)

Refrén zostáva s malými obmenami (týkajúcimi sa výšky oddlženia) rovnaký. Čo sa mení, sú slohy. Každá vláda pridáva za refrén svoju vlastnú slohu, v ktorej spieva svoju vlastnú ideologickú časť pesničky. Niektorí sľubujú oddlžiť nemocnice s tým, že na systéme netreba meniť v podstate nič, iní zasa s tým, že oddlžia iba vtedy, keď v systéme nezostane kameň na kameni.

Pred pätnástimi rokmi bolo oddlženie súčasťou zásadnej reformy, o ktorej zlé jazyky tvrdia, že s ňou prišla istá finančná skupina, ktorá si zaumienila, že bude v slovenskom zdravotníctve spravovať všetko od lekární cez nemocnice až po hospice. Niečo vtedy prešlo, proti niečomu sa búrili lekári a zdravotnícky personál, iné veci zostali nedotknuté. Zostal akýsi systémový hybrid, ku ktorému navyše patrí ešte systém zdravotných poisťovní, ktorý sa nikto neodhodlal postaviť nanovo, akurát sa v ňom občas robia čiastkové zmeny.

Štát platí za svojich vlastných poistencov minimum a poisťovne platia nemocniciam a lekárom často len nevyhnutné minimum aj za úkony, ktoré sú nákladné a náročné. Lekári a zdravotné sestry si vymohli nový spôsob odmeňovania, čo bolo voči nim a ich práci spravodlivé. Menej spravodlivé voči nemocniciam bolo to, že nikto iný v systéme – štátom počnúc a poisťovňami končiac – nebol donútený adekvátne zmeniť svoj vlastný prístup.

Štát platí za poistencov minimum a poisťovne platia nemocniciam a lekárom často len nevyhnutné minimum za nákladné úkony.

Jednoducho povedané, verejné nemocnice by mali platiť svoj personál férovo, akurát nemajú veľmi z čoho. Ich sídla sú často v dezolátnom stave a lekári často trávia hodiny služieb v priestoroch, ktoré by triezvy hygienik zrušil ako verejné zdravie ohrozujúce. Súkromné a malé nemocnice posielajú ťažšie prípady – možno aj lekársky, v každom prípade však ekonomicky „ťažšie“ – ďalej, až končia v štátnych či univerzitných nemocniciach. Tým zostáva v rukách čierny Peter v podobe náročných a drahých zákrokov a mizerných finančných úhrad za ne.

Summa summarum, tí, čo rozprávajú len o zlom hospodárení nemocníc s peniazmi, nehovoria celý príbeh. Štát sa pri oddlžovaní nespráva ako rodič, ktorý rozmaznáva svoje márnotratné decko. Správa sa ako niekto, kto z rôznych príčin a rôznymi defektmi systému dopustil, že nemocnice dlhodobo nedostávajú, čo potrebujú: popri tom musia liečiť ľudí, platiť svoj personál, kúriť, svietiť… A tak to robia na úkor iných platieb. Takto podmienené oddlženie teda nie je rozmaznávanie, skôr oneskorené vyrovnanie dlhu systému voči nemocniciam.

Pravdaže, každý skorumpovaný či zlý manažér, každý predražený nákup prístrojov a vybavenia zaslúžene budia pozornosť. Rovnako zaslúžene by mal byť každý takýto prípad vyšetrený a potrestaný. Problém zadlžujúcich sa nemocníc je však do veľkej miery problémom systému. A kým sa nevyrieši systém, dovtedy sa bude otravný refrén tej otravnej pesničky vracať ako opilec, ktorého nestačí vyhodiť dvermi.

© Autorské práva vyhradené

1 debata chyba
Viac na túto tému: #štát #zdravotníctvo #lekári #reforma