Volebná kandidátka, na ktorej by nebol Fico jednotkou, by z hľadiska Smeru momentálne znamenala „oficiálne“ priznanie porážky, čo by vyvolalo možno väčší odlev jeho voličov ako všetky aféry dohromady. Najsilnejšia vládna strana tak musí riešiť dilemu nie nepodobnú tej, v ktorej sa ocitla SDKÚ Mikuláša Dzurindu v roku 2010.
Vieme, ako to dopadlo vtedy. Z vlajkovej lode slovenskej pravice sa v priebehu dvoch rokov stala plťka z chabo pospájaných brvien, ktoré sa vzápätí nadobro rozišli. Niektoré okolnosti boli, samozrejme, iné, niektoré sú si však podobné. Najmä tá, že najsilnejšia postava v najsilnejšej vládnej strane odrazu nemá najsilnejšie postavenie vo vláde.
Racionálne vzaté by to nemal byť neprekonateľný problém, lenže politikou nehýbu len racionálne faktory. Ak vládna koalícia prežije v súčasnej podobe až do riadnych parlamentných volieb – a to je to, o čo sa chce snažiť – znamená to, že na Petra Pellegriniho budú plné dva roky sústredené televízne kamery. Smer potrebuje nielen to, aby sa voľby konali aspoň tie dva roky po krízovom marci 2018. Potrebuje predovšetkým, aby Pellegrini marec 2018 v mysliach voličov dovtedy prekryl niečím pozitívnejším.
Ficova strana teda stále potrebuje predviesť čo najsilnejšieho premiéra, zároveň však kvôli svojim voličom potrebuje udržať povedomie o tom, že tým úplne najsilnejším lídrom zostáva Fico. Príklad SDKÚ, ktorá sa vždy bila do pŕs, že je stranou najväčšieho počtu výrazných osobností, je odstrašujúci: len čo nastalo hľadanie vedenia bez Dzurindu, so stranou bol definitívne amen.
Najsilnejšia vládna strana rieši dilemu nie nepodobnú tej, v ktorej sa ocitla SDKÚ Mikuláša Dzurindu v roku 2010.
Hoci medzi Pellegrinim na jednej strane a Ficom a Robertom Kaliňákom na strane druhej to vôbec nemusí škrípať tak, ako to škrípalo medzi Ivetou Radičovou a dvojicou Dzurinda – Ivan Mikloš, už len samotná dilema sa nemôže prejaviť inak ako napätím. Fico bude naďalej straníckym šéfom predsedu vlády, ten však bude šéfom kabinetu zloženého z troch strán. Ak by začal čo len trochu vyzerať ako subordinovaná bábka, opozícia i s médiami by ho, jednoducho povedané, zožrali.
Ale nielen oni. Ešte pred nimi by to možno stihol urobiť koaličný partner zo SNS. Snaha zúžiť vedenie strany na jeden zoštíhlený orgán technicky dáva zmysel, ak má byť účelom premena strany z ľadoborca, ktorý na jednu otočku spotrebuje množstvo kilometrov, na politickú „jednotku rýchleho nasadenia“.
Budú to potrebovať. I keď Gorila hovorila v drvivej väčšine o ľuďoch z niekdajšej strany Pavla Ruska, politicky na ňu najviac doplatila tá strana, ktorá bola v pravicových vládach hegemónom. A keď sa chce Smer brániť súčasným obvineniam z korupcie, nemôže poprieť, že jeho hegemónia na scéne trvá ešte oveľa dlhšie, ako trvala tá Dzurindova.