Slovensko od svojho vstupu do EÚ do konca roka 2015 získalo z európskeho rozpočtu viac ako 18,6 mld. eur. Po odpočítaní nášho príspevku do spoločnej kasy tak k nám natieklo viac ako 12,1 mld. eur. Dalo by sa teda povedať, že Európa nám darovala takmer jeden slovenský ročný rozpočet. K tomu treba ešte pripočítať ďalších 15,5 mld. eur, ktoré môžeme využiť v aktuálnom programovom období 2014 – 2020. To je už celkom slušná suma.
Krátkozraká politika cukru a biča môže prispieť k postupnej erózii proeurópskych postojov. A nemôžeme si želať nič horšie ako Európu opäť rozdelenú na Východ a Západ.
Keď občas z úst niektorých „euroskeptikov“ zaznievajú prirovnania, že oproti minulosti je rozdiel iba v tom, že diktát Moskvy nahradil diktát Bruselu, tak je namieste malá úvaha: Diktátor na podmanenom území drancuje. No počul už niekto o diktátorovi, ktorý by doň nalieval miliardy? To asi ťažko. Takže aká diktatúra?
Dôvodov prečo sa od r. 2021 zmenia rozpočtové pravidlá, existuje viacero. Faktom je, že po brexite sa rozpočet únie zníži zhruba o 10 %, a nik zo zvyšnej dvadsaťsedmičky nie je príliš ochotný svoj príspevok navýšiť. Ďalším faktom je to, že Slovensko je oproti minulosti o niečo bohatšie, a tak logicky i peňazí z eurofondov je menej. Aj vďaka nim sa totiž slovenský HDP na obyvateľa podarilo zvýšiť z 55 % priemeru EÚ v r. 2003 na súčasných 77 %.
Potom sú tu však veci, ktoré obyvatelia nových členských štátov prijmú s menším pochopením. Návrh, aby vyplácanie peňazí z eurofondov bolo viazané na dodržiavanie zásad právneho štátu, je jasný odkaz pre Varšavu a Budapešť. Lenže spolu s nimi si to takpovediac „zlízneme“ nepriamo aj my, keďže na politiku súdržnosti, z ktorej čerpajú predovšetkým nové členské krajiny, pôjde o zhuba 7 % menej.
Je pochopiteľné, že pri pohľade na to, ako Kaczyński s Orbánom uťahujú skrutky moci v Poľsku a Maďarsku, nemá Brusel príliš veľkú ochotu posielať peniaze do krajín, ktoré sa svojou politikou vzďaľujú od bežných štandardov liberálnej demokracie. Samozrejme, že obaja politici budú argumentovať tým, že všetko sa deje v ústavnom rámci…
Na druhej strane je však očividné, že Brusel používa dvojaký meter pokiaľ ide o prístup k starým a novým členským krajinám – kým do vnútropolitického diania v Španielsku, ktoré je zmietané katalánskym separatizmom, nijako nezasahuje, voči Poliakom a odbojným Maďarom si osvojil úlohu arbitra. U občanov nových členských krajín to tak môže vyvolávať dojem, že v rámci EÚ sú rovní a rovnejší.
Samozrejme, žiadna „nová“ členská krajina z EÚ nevystúpi, lebo aj po zmene pravidiel prideľovania eurofondov zostane ich čistým príjemcom. Pocit horkosti však zostane. Pokiaľ však v krajinách V4 (s výnimkou Česka) doteraz jasne prevládali proeurópske postoje, tak krátkozraká politika cukru a biča môže prispieť k ich postupnej erózii. A nemôžeme si želať nič horšie ako Európu opäť rozdelenú na Východ a Západ.