Pozornosť médií sa sústreďuje na konanie prezidenta USA Donalda Trumpa v súvislosti s jeho deklarovanou vôľou odstúpiť od zmluvy medzi Iránom a šiestimi mocnosťami z roku 2015. Jej výsledkom bolo zmiernenie protiiránskych sankcií s tým, že Teherán obmedzí svoj jadrový program. Túto dohodu dosiaľ považujú za najlepšiu v rámci možností všetky zúčastnené strany – s výnimkou USA.
V pondelok vyrukoval na Trumpovu podporu izraelský premiér Benjamin Netanjahu. Prezentoval dokumenty, ktoré vraj získali izraelské spravodajské služby už v januári. Mával nimi ako s dôkazom o iránskej nečestnosti; vedno s Bielym domom tvrdiac, že „Irán má silný tajný program jadrových zbraní“ a že v ňom pokračoval aj napriek dohode z roku 2015.
Všetci ostatní však reagujú skôr zdržanlivo. Britský denník Guardian to ironicky zhrnul: ako je možné, že klenoty iránskej národnej bezpečnosti neboli lepšie chránené? Museli si izraelskí agenti cestu do skladu kliesniť? Mali vnútorného špióna? Alebo stačilo vylomiť zámku? A ak je Irán taký zradca, prečo v siahodlhom dokumente o jadrovom programe nebolo nič, čo by Medzinárodná organizácia pre atómovú energiu nebola zverejnila už v roku 2011?
Súhra medzi Trumpovými USA a Netanjahuovým Izraelom neprekvapuje. Lenže nebezpečenstvo a medzinárodná nedôvera sú tentoraz priveľké aj na takých suverénnych hráčov. Možno preto sa vyhlásenie Bieleho domu medzičasom v tichosti pozmenilo: „Irán mal silný tajný program jadrových zbraní.“ Všimnite si tú výmenu prítomného za minulý čas. Len taká „bezvýznamná“ gramatická drobnosť, ktorá možno onedlho nebude nikoho zaujímať.