Kimovi sa možno vďaka Trumpovi aspoň teoreticky priblížil na dosah cieľ, o akom jeho predchodcovia mohli iba snívať.
Čo nemá, je funkčné hospodárstvo. V neposlednom rade aj pre sankcie, ku ktorým sa dôsledne pripája už aj Čína. Vzájomný obchod poklesol o 90 percent, čo vzhľadom na to, že Čína je rozhodujúcim dodávateľom surovín a technológií, znamená pre Severnú Kóreu katastrofu. Pchjongjang teda potrebuje obnoviť dodávky a zároveň dokazuje, že je schopný ak aj nie sa ubrániť, potom aspoň spôsobiť potenciálnemu útočníkovi citeľné straty a materiálne škody.
Ak chce niekto pripisovať zásluhy za prvé známky politického odmäku na Kórejskom polostrove čisto americkému prezidentovi Donaldovi Trumpovi a neberie pritom do úvahy pozíciu, z ktorej sa Kim Čong-un vydal vyjednávať mier na juh polostrova, musí byť poloslepý. Hoci ako v denníku Washington Post napísal profesor medzinárodných vzťahov z Tufts University Daniel Drezner, určité zásluhy Trumpovi naozaj uprieť nemožno. Akurát nie práve tie, na ktoré sa odvolávajú tí republikáni, ktorí ho za Kóreu chcú navrhnúť na Nobelovu cenu mieru.
Miera úprimnosti, s akou vykročil k rokovaniam Kim, je čosi, čo ešte len čaká na zhodnotenie, pretože minulotýždňový kórejsko-kórejský summit bol len úplným začiatkom. Kim zatiaľ v princípe zahral podobný ťah, aký pred ním už skúšali hrať jeho otec i jeho dedo. Po období napínania svalov prichádza moment, v ktorom režim vystrčí tykadlá a zisťuje, čo by mohol získať ako odmenu za prípadné ústupky.
Ústupkami sa, pravdaže, myslí mier a denuklearizácia, keďže Kim nič iné ani ponúkať nemôže. Cynizmus by však nebol celkom namieste: ak súčasná vlna oteplenia prinesie „iba“ skončenie vojny kórejského Severu a Juhu, už i to bude významný pokrok.
Čo môže Kim získať okrem obnovenia obchodu? Skutočnou Trumpovou „zásluhou“ číslo jeden je podľa Dreznera poznatok, že Spojené štáty pod jeho vedením necítia svoje ekonomické, ale ani bezpečnostné záväzky voči svojim spojencom ako … záväzné. Prejavilo sa to v Trumpovej politike voči Južnej Kórei i Japonsku, čo sú práve tie krajiny, ktoré sa Kimovými nukleárnymi ambíciami cítia bezprostredne ohrozené.
Tieto signály nemohli uniknúť pozornosti Pchjongjangu. Kimovi sa možno vďaka Trumpovi aspoň teoreticky priblížil na dosah cieľ, o akom jeho predchodcovia mohli iba snívať: odchod Američanov z polostrova. Isteže, takto to Trump nezamýšľal. A ešte stále môže všetko vyjsť navnivoč v prípade, že schôdzka Kim – Trump nedopadne dobre. Kim je teda ešte stále na dosah svojmu vysnenému cieľu rovnako, ako je na dosah zničujúcej vojne.
Poznámka juhokórejského prezidenta Mun Če-ina o nobelovke pre Trumpa, ktorej sa tak vďačne chytili servilní republikánski senátori, mala viac čo do činenia s diplomatickou ľsťou ako s úprimným obdivom. Mun Če-in dobre vie, že mier na polostrove je stále v rukách politika, pre ktorého nie je žiadna pochvala taká veľká, žeby ho nebodaj mohla uviesť do rozpakov.