No skutočnosť je, ako obvykle, košatejšia. Boh spojil svedomie s podstatou človeka, nie s jeho profesiou. A keby sme aj stratili súdnosť a uverili, že svedomie sa zhora dávkuje ľuďom podľa ich profesionálnej či inej príslušnosti (politickej, sociálnej, zemepisnej), potom platí trefný výrok českého ministra aristokrata: „procento magorů bývá všude přibližně stejné…“
Je pravda, že diplomacia sa neriadi etikou. Obmedzovala by ju v hlavnej funkcii: snažiť sa o (civilizované) riešenia problémov v každej situácii, hoci aj za cenu nevábnych kompromisov. Diplomacii nevyhovujú pravidlá šachového typu, keď sa figúrky smú posúvať iba predpísaným spôsobom tu zľava doprava, tam zhora nadol, prípadne priečne. Viac používa prvky futbalu: prípustné je vystaviť protihráča do ofsajdu, zdržiavať hru, klamať telom, dokonca aj faulovať – nie však zozadu, pričom naozajstní profesionáli sa bez faulov zaobídu. Diplomatické hry obvykle prebiehajú bez rozhodcov a bez divákov, v hraniciach pravidiel, ktoré sú pri zlyhávajúcom medzinárodnom práve a slabnúcom politickom cite čoraz viac určované svedomím hráčov.
Isaac Asimov sformuloval tri základné zákony robotiky, ktoré obleteli svet. Keby sa nejaký odvážlivec podujal urobiť to samé pre oblasť diplomacie, možno vznikne toto: (i) Diplomat za každých okolností pomáha svojmu štátu. (ii) Ak už mu nedokáže pomôcť, nesmie mu uškodiť. (iii) Diplomat nikdy úmyselne nerozbije porcelán, vlastný ani cudzí.
Nie, slovenskí diplomati, z ktorých niekoľkí patria ku svetovej špičke, nie sú egoisti s nedovyvinutým svedomím, ani kariérni zbabelci, ani okruhliaky ležiace na dne potoka. Diplomati všeobecne sú ako speváci, ktorí spievajú, pretože sú speváci – nie preto, že im je do spevu. A majú hrôzu z rozbíjania porcelánu – to je podstatná súčasť ich svedomia a identifikačný znak. Kto si uvedomí toto, pochopí aj iné veci.