To by však ten človek nesmel žiť na Slovensku a nesmel by sa o tému pár desiatok rokov zaujímať.
Štát, respektíve jeho predstavitelia, nie sú dlhodobo schopní prísť so zmenou, ktorá by si toto označenie zaslúžila. A tak len vajatajú. Nový spôsob financovania nebude v ničom prevratnom nový. Túto takmer istotu nám dáva už len fakt, že súčasné vedenie ministerstva kultúry v podstate len oprašuje podklady, ktoré k tejto téme zanechalo bývalé vedenie toho istého úradu. A Marek Maďarič, ako vieme, bol hocičo, ale dozaista nie reformátor vzťahu štátu a cirkví.
Zmena financovania v podobe zohľadnenia počtu veriacich danej cirkvi vyzerá ako polkrok smerom k čomusi, čo by malo pripomínať asignačnú daň. Asignačná daň to však nebude ani náhodou. V automatickom zrátaní „stádočiek“ chýba totiž ten najdôležitejší prvok: aktívny prístup daňovníkov. Ak sa občan rozhodne odvádzať špeciálnu daň nejakej cirkvi, je to aktívny a uvedomelý krok. Čosi podobné, ako keď sa rozhodne venovať dve či tri percentá nejakej neziskovej organizácii.
Ak sa bude financovanie cirkví riešiť bez diskusie o postavení cirkví v spoločnosti, nebude to mať veľký zmysel. A u nás sme nedospeli ešte ani len tam.
Ak štát jednoducho zráta „veriacich“ podľa toho, kto sa tak označil v poslednom sčítaní ľudu, bude to niečo celkom iné. Nielen preto, lebo do kolónky „člen cirkvi“ sa dostanú mnohí ľudia, ktorí v dospelosti videli náboženský stánok zvnútra leda ak v rámci turistickej prehliadky. Aj preto, lebo takto budú naďalej všetci ľudia zo svojich daní financovať všetky cirkvi.
Zmyslom asignačnej dane pritom nie je vyhladovať náboženské spoločnosti, ako sa občas nesprávne domnievajú odporcovia náboženstva. Podstatou je snaha vyčistiť stôl: ak bude nejaká cirkev prekvitať, bude to (aj) zásluhou jej veriacich, a proti tomu v demokracii nemôže namietať nijaký liberál či voľnomyšlienkar. Tých by malo trápiť niečo iné.
Pre fanatikov a extrémistov býva náboženstvo zámienkou k deštrukcii a skaze. Pre oportunistov stredného prúdu je to náhradka za chýbajúci duchovný rozmer ich počínania. A tak sa u nás veselo porušuje ústava, podľa ktorej má byť náboženstvo jasne oddelené od spravovania štátu, a všetci sa tvária, že tak je to v poriadku.
Počnúc tzv. sociálnymi demokratmi, ktorí si idú nohy zodrať pri nadbiehaní priazni biskupov v snahe dostať hlasy ich ovečiek, končiac prezidentom, ktorý dá referendum vyvolané fanatikmi najprv na Ústavný súd, potom v ňom hlasuje ako „hlboko konzervatívne cítiaci človek“, aby pár dní po jeho fiasku, ako správny populista, zavelil na pomoc LGBTI komunite… Nehovoriac o autentických fanatikoch z iných strán. To, že konferencia biskupov samotná je ultrakonzervatívnou inštitúciou, hlásajúcou veci, ktoré sú mnohokrát v nesúlade s hlavným prúdom ich vlastných denominácií, je už len smutnou čerešničkou na torte.
Ak sa bude financovanie cirkví riešiť bez diskusie o postavení cirkví v spoločnosti, nebude to mať veľký zmysel. A u nás sme nedospeli ešte ani len tam.