A najväčšie drámy postihujú tie končiny, na ktorých bohatstve sa zrážajú záujmy veľmocí deliacich si korisť. Náboženské, civilizačné a hospodárske konflikty sprevádzajú Irán od staroveku. O kosť sa bijú najväčšie psy. Niet sily, ktorá by ich rozohnala.
Existuje však sila, ktorá by ich živočíšnu dravosť aspoň držala na reťazi – sila zdravého rozumu. A tí politici vstupujú do dejín ako veľkí, ktorým sa aspoň na chvíľu podarí povýšiť chladnokrvný rozum nad jednostranné mocenské záujmy. Prejavom takého zdravého rozumu bola aj zmluva medzi Iránom a veľmocami, vrátane USA, ktorú v roku 2015 podpísali v záujme zmiernenia nekonečného napätia na Blízkom východe.
Veľmoci zmiernia sankcie, Irán sa zaviaže obmedzením programu obohacovania uránu. Nič nenasvedčovalo tomu, že by sa dial opak. Po storočiach operácií, kolonizácie, ropných kríz a náboženského pekla svitla maličká nádej na cestu k zmieru. Politika by mala byť presne toto – umenie vyhnúť sa vojne, keď je vojna na spadnutie. Alebo keď vo vedľajšej krajine dávno zúri, a následky znáša celý svet. To je zákon zdravého rozumu.
Donald Trump ohlásil, že na Irán uvalí „najvyšší stupeň hospodárskych sankcií“ a potrestá akúkoľvek spoločnosť, ktorá by s Iránom naďalej obchodovala. Vracia tak politiku svojej krajiny do čias jej najbrachiálnejšej arogancie, a nie, nemôže nevedieť, že jediný spôsob, akým Irán zareaguje, je odpoveď z Teheránu, že ho „nenechá vyhrať“. Len škoda, že si dôsledky tejto hry neodnesú len tí, ktorí ju vedome rozdúchavajú.
