Globálne klimatické zmeny v posledných rokoch však očividne dokazujú, že to nebude „raz“, ale už dnes sa vo svete pitná voda cení nad zlato.
Možno v hodine dvanástej, no predsa len pristupujeme k tvorbe zákona na ochranu najdôležitejších vodohospodárskych oblastí. Lebo z tohto hľadiska nám iní nezávidia iba jedinečný podzemný „megabazén“ na juhu Slovenska, ale aj európsku dažďovú strechu našich pohorí. Ak by sme tieto výdatné zdroje znehodnotili doterajším tempom exploatácie prírody, bude už neskoro búchať hlavou o múr.
Dobre, že sa pri vypracovaní novej legislatívy dali dokopy tri ministerstvá, ktoré sa v minulosti nedokázali dohodnúť na tom, ako so zdravou vodou efektívne narábať. Mali by sa k nim pripojiť aj ďalšie rezorty, rozhodne hospodárstva a dopravy, ktoré patria medzi výrazných znečisťovateľov životného prostredia. Treba veriť, že sa dnes vysoko nasadené latky pokút pod tlakom rozličných lobistov a „výnimkárov“ neznížia ani o lakeť.
Samozrejme, nevozia sa v tom iba poľnohospodárske a priemyselné podniky, nadmieru ambiciózne ťažobné firmy, či veľké dopravné stavby. Spúšť špiny, ktorá sa rinie už od horských potokov až do priehradných nádrží, má iných odosielateľov. Obyvateľov obcí a miest, drobných stavebníkov či podnikateľov, ktorí pod rúškom noci, no niekedy drzo aj za jasného dňa, rozširujú čierne skládky odpadu. Na všetkých by mal pripravovaný zákon pamätať a prijať konkrétne opatrenia, aby sa aj v tomto smere uplatňoval populárny slogan, padni komu padni.