Smer stratil zhruba päť percent voličov, ostatní členovia koalície stagnujú, kým opozičné strany nič výrazné nezískali. No a?
Predstava, že by nejaký volič Smeru, napajedený tým, ako predseda strany najprv podcenil a potom hrubo nezvládol krízu – čo napokon vyústilo do jeho rezignácie na post premiéra – nielenže odoprel Smeru svoj hlas, ale rovno preskočil k opozícii, ráta s niekoľkými predpokladmi.
Aby sa mohol nejaký smerácky volič pod dojmom udalostí premeniť povedzme na matovičovca, museli by byť jeho priority približne rovnako dobre pokryté OĽaNO ako Smerom. Aké priority by to asi tak mohli byť?
Ak sa do volieb čosi nezmení, oslabovanie Smeru bude mať vedľajší účinok v podobe ďalšieho poklesu prestíže bežnej politiky ako takej.
Ak si nebudeme všímať fašistov, jediným v súčasnej opozícii, kto má šancu dostať sa do parlamentu a zároveň má definovateľnú ideológiu, je KDH. Tomu však chýba iný zreteľný program. Richard Sulík už nepôsobí ani len ako karikatúra liberála, ale čisto ako pravicový populista v štýle nemeckej AfD či rakúskej FPÖ. Pravda, Sulík aspoň má program, ten však sotva pritiahne niekoho, kto doteraz volil Roberta Fica. OĽaNO je množina bez programu a ideológie: fanfarónsky a deklaratívny boj proti korupcii nie je ani jedno, ani druhé.
Voliči Smeru, napriek rozšíreným predsudkom o nich, v skutočnosti väčšinou dobre vedia, prečo volia Smer. Cestou, ako ich odlákať, nie je zosielanie hromov a bleskov na čokoľvek, čo hlása Smer, ale skôr dokazovanie, že Smer mnohé z toho naozaj iba hlása. Samozrejme, okrem vlastného programu, ktorý by mal zhruba sledovať aj ich priority. To dnes nerobí nik, aj preto projekty typu Progresívneho Slovenska, ktoré sa pôvodne tvárilo ako možný následník Smeru, dnes bojujú skôr o Sulíkových, ako o Ficových voličov.Ďalším chybným predpokladom je preceňovanie (sa) médií a ich vplyvu. Časť voličov Smeru vyhodnotila marcovú krízu a pád premiéra ako sériu chýb. Časť z nich dozaista reflektuje i na správy o korupcii, s ktorou majú, napokon, sami dosť skúseností aj bez médií. Barnumovská kampaň, v ktorej sa zo dňa na deň začnú vybraní politici označovať za korupčníkov, vzápätí za zlodejov a na ďalší deň za mafiánov a vrahov, však nemôže byť iná, ako kontraproduktívna. Slová ešte nestrácajú svoju váhu iba preto, že politici a médiá ich požívajú ako emocionálne onuce.
Strany ako Smer, ktoré pohlcú všetko, na čo dosiahnu, a ignorujú pritom potrebu ideovej a programovej čitateľnosti (zjazdové a facebookové výkriky o ľavici ešte z nikoho ľavicu neurobili), umierajú na vnútornú slabosť. To môže byť jedným faktorov zostupu Smeru na hranicu 20 percent, a možno i predzvesťou hlbšieho pádu v budúcnosti.
Nedávne udalosti však neodkryli len slabiny najsilnejšej strany. V tom istom svetle vynikla i bieda na opozičnom krídle. Inak povedané, ak sa do volieb čosi nezmení, oslabovanie Smeru bude mať vedľajší účinok v podobe ďalšieho poklesu prestíže bežnej politiky ako takej. A to bude tiež niečo, z čoho by potom nemal byť nik prekvapený.