Namiesto obrazu človeka, ktorý si vyskúšal najvyššiu pozíciu v štáte, a teraz chce uprednostniť svoju rodinu, vyvstáva obraz politika, ktorý zistil, aké limity má funkcia hlavy štátu, a teraz by si rád vyskúšal exekutívu.
Je to v poriadku, na to všetko má, pravdaže, právo. Je len záhadou, prečo nedokázal na začiatku týždňa povedať to, čo v ďalších dňoch na pokračovanie konkretizoval, dorábal a pritvrdzoval, až napokon na konci týždňa ponúkal už takmer presný opak svojho pôvodného vyhlásenia. Ibaže by jeho skutočným zámerom bolo niečo iné, zatiaľ neznáme. Alebo prosto robiť hmlu a pozorovať, čo sa z nej pre neho vynorí.
Čo sa teda vynára? Nič, čo by sa nedalo očakávať. Jeho slová o tom, že k svojej politickej budúcnosti sa vyjadrí po jesenných komunálnych voľbách, dostali do stavu radostného vytrženia strany, ktoré by sa už dnes najradšej profilovali ako „hradné“. Rôzne veličiny v stranách Progresívne Slovensko a Spolu už stihli na sociálnych sieťach uviesť, že by boli veľmi potešené, keby sa k nim Kiska prihlásil, alebo dokonca ich chcel viesť.
Na druhej strane je cítiť pochopiteľný nepokoj v radoch Smeru. Nie preto, že by sa v strane Roberta Fica mali dôvod obávať o svojich voličov. Ak Smer príde o svojich voličov, príde o nich vlastným pričinením. Okrem toho, zákopy medzi Kiskom a Ficom boli vykopané tak hlboko, že sú v podstate nepreklenuteľné. Keď Kiska vstúpi do niektorej zo strán, tá strana sa pre väčšinu voličov Smeru stane automaticky nevoliteľnou.
Kiska môže zamiešať karty tým, že by sa mu vstupom do straníckej politiky podarilo zvýšiť volebnú účasť. To by mohlo ohroziť práve Smer, ktorého elektorát je viac-menej daný a dlhodobo na zostupe.
Kiska môže zamiešať karty tým, že by sa mu vstupom do straníckej politiky podarilo zvýšiť volebnú účasť. To by mohlo ohroziť práve Smer, ktorého elektorát je viac-menej daný a dlhodobo na zostupe. Sotva možno očakávať, že by Ficova strana za dva roky stihla svoju voličskú základňu ktovieako významne zväčšiť. Môže ju dostať naspäť kamsi na úroveň volieb 2016, ani to by však nemuselo stačiť práve v prípade, že by sa výraznejšie zdvihla volebná účasť.
Ak by Kiska svojím vstupom do niektorej z existujúcich strán, ale hoci aj založením novej, bezprostredne niekoho ohrozil, budú to najskôr SaS a OĽaNO. Tí prví sa ku Kiskovi hlásia, akoby ho div nedostali do politiky oni sami, zatiaľ čo tým druhým, ktorí ako jediný efektívny spôsob robenia politiky poznajú demonštrácie, nepochybne imponovalo spájanie Kisku s nedávnymi protestnými zhromaždeniami. Vo výsledku to však znamená, že ich voliči majú väčšinový kladný vzťah ku Kiskovi a vo voľbách by mu mohli dať prednosť pred eurofóbmi a ultrakonzervatívcami z týchto strán.
Prirodzene, všetko sú to špekulácie. Isté len je, že ak sa Kiska rozhodne pokračovať v straníckej politike, jeho súboj so Smerom sa ďalej vyostrí, zatiaľ čo v opozičnom tábore nastanú turbulencie. Dnes je prezident na vrchole svojej mediálne prifukovanej slávy. Čo bude o rok, o dva, nevie nik. Možno len jeho rodina. Hádam aspoň tá nie je odkázaná na špekulácie.