Ku kauze Cervanová

Po roku 1989 u nás nastalo obdobie, v ktorého počiatočnej eufórii bolo možné všetko. Podstatné bolo len pokiaľ možno čo najostentatívnejšie sa vymedziť voči komunistickému režimu. Jedným z dôsledkov bolo aj to, že zelenú dostali konšpiračné teórie povýšené na pravdu. Stačili dojmy, pocity, osobné sympatie.

22.05.2018 20:00
debata (25)

Asi najznámejšia a najotrasnejšia kauza, ktorá dokázala na život a na smrť rozdeliť ponovembrovú spoločnosť, je prípad znásilnenej a zavraždenej medičky Ľudmily Cervanovej. Presnejšie, časť verejnosti začala spochybňovať vinu odsúdených páchateľov.

Novinár Martin Hanus dlho patril k tým, ktorí siedmich vrahov považovali za „úbohé obete“ komunistickej mašinérie. Ich vieru nedokázali naštrbiť žiadne fakty: ani to, že siedmich mužov komunistický režim odsúdil, hoci boli deťmi prominentov; ani to, že výsledky procesného dokazovania aj po roku 1989 ich vinu jednoznačne potvrdzovali; že sťažnosť páchateľov proti rozhodnutiu súdov zamietol aj Európsky súd pre ľudské práva. Nedávno Hanus zverejnil, že sa mýlil. Teraz o tom vydal knihu Hra sa skončila, aj s dosiaľ neznámymi objavmi. Jeho (bývalí) kolegovia si stále hudú tú istú pesničku, a na ich oslavách s páchateľmi pred niekoľkými mesiacmi nechýbal ani prezident.

Nič z toho neprekvapuje. Hanus iba potvrdil, čo si mnohí mysleli už dlho. Vôbec nie z nostalgie za starým režimom, skôr z úcty ku skutočnosti. Dôležité na vývoji kauzy Cervanová je najmä to, čo hovorí o príčinách prehlbovania nevraživosti v našej spoločnosti. A o tom, akú úlohu v tom zohrávajú médiá, ktoré, slovami Martina Hanusa, často viac ľpejú na interpretačnej moci, ako na poctivom hľadaní pravdy.

© Autorské práva vyhradené

25 debata chyba
Viac na túto tému: #Kauza Cervanová