Tejto obavy sme sa teda zbavili a môžeme sa zaoberať obavami o súčasný a budúci stav školstva na Slovensku. Problém je len v tom, že ministerka Lubyová na úvahy tohto typu poskytla len pramálo matérie. Presnejšie, ak sa nimi bude niekto zaoberať celkom bez ohľadu na to, čo rozprávala šéfka rezortu, nebude na tom oveľa horšie ako ten, ktorý by chcel jej slová do svojich úvah zapracovať.
Čo už len dodať k slovám o „dvoch druhoch východísk: kvalitatívnom a kvantitatívnom“? Alebo k objavu, že slovenské školstvo najviac trápia tri indikátory: „zlé výsledky 15-ročných žiakov v medzinárodných testovaniach, nedostatočné vzdelávanie v ranom detstve a slabá účasť dospelých na celoživotnom vzdelávaní“?
Nuž áno, možno to niekomu znie lepšie ako rovno povedať, že naše školstvo zanedbáva predškolákov, školákov i budúcich maturantov a nemotivuje (aký div!) ani dospelých dovzdelávať sa. Hodnota výpovede je však rovnaká. Nepotrebujeme ašpirovať na Nobelovu cenu za štátny manažment, aby sme tušili, že všetky malé, väčšie i najväčšie problémy nášho školstva sa musia nevyhnutne odzrkadliť v tom, že – nebude na tom na žiadnom stupni vzdelávania dobre.
Národný program rozvoja vzdelávania a výchovy bol kedysi veľkou témou ministra Dušana Čaploviča za Smer. Ten nastupoval v čase, keď dnešní maturanti drali lavice v siedmej triede základnej školy. Dnešní maturanti zmaturujú bez Národného programu. Ten súčasný, ako udáva Lubyová, má byť časťou dedičstvom Čaploviča, časťou dedičstvom jej priameho predchodcu Petra Plavčana a časťou dedičstvom autorského dokumentu Učiace sa Slovensko.
Lubyová podľa všetkého tiež stavila na sebazáchovu: svoju vlastnú.
O reforme, ktorá má toľkých rodičov, sme sa zatiaľ okrem fráz konkrétne dozvedeli možno akurát už len to, že školstvo žiadalo na desať rokov dvanásť miliárd, lenže ministerstvo financií to potom „lepšie prepočítalo“, a tak školstvo dostane na uvedený program na desať rokov len deväť miliárd. Toľko ku „kvantitatívnemu druhu“ východísk…
Keď Smer, ktorý si na školstve politicky popálil prsty, prepúšťal toto ministerstvo koaličnému partnerovi zo SNS, konal racionálne z hľadiska svojej sebazáchovy. Z hľadiska sebazáchovy generácií, ktoré sa po novembri 1989 vzdelávajú v prostredí striedajúcich sa nedovarených reforiem, rezortných zemetrasení a sľubov a sklamaní, však platí, že misia SNS v rezorte školstva je už od čias Evy Slavkovskej a spol. smutnejšia než smutná.
Lubyová, ktorú ako nestraníčku vytiahol Andrej Danko po tom, čo na stoličku, ktorú neslávne opustil Plavčan, nemohol istý čas nikoho nájsť, podľa všetkého tiež stavila na sebazáchovu: svoju vlastnú. Guláš, ktorý sa chystá ponúknuť, bude podľa všetkého chcieť vyhovieť všetkým. Vieme, ako to s takými gulášmi obvykle končieva. Nechutia nikomu.