Zvlášť v politike a v oblastiach, ktoré jej bezprostredne podliehajú, sa pohybuje špeciálna kasta známych a príbuzných. Buď má dotyčný sám patričné kontakty, alebo sa nimi môže pochváliť aspoň niekto v jeho rodine. Neznamená to, že nemôžu byť aj odborníkmi. Akurát spomedzi odborníkov až príliš často víťazia, ktovie prečo, práve títo.
Na jednej strane neprekvapí, že premiér Peter Pellegrini a jeho kabinet majú problém nájsť vhodného kandidáta na stoličku policajného prezidenta. Prezident Policajného zboru SR, ktorý si tam sadne po odchádzajúcom Tiborovi Gašparovi, bude len dočasný, a táto jeho dočasnosť je s každým ďalším uplynutým týždňom dočasnejšia. Na funkciu sa v podstate hľadá údržbár, ktorý bude stoličku zahrievať pre budúceho policajného šéfa, ktorý by sa mal vyjaviť po verejnom konkurze možno už začiatkom budúceho roka.
Nahlas nevyslovený prísľub, že ak sa dočasný prezident osvedčí, bude sa môcť v konkurze uchádzať o trvalé miesto, je pomerne hmlistý: ako by sa mohol zvlášť osvedčiť šéf, ktorého úlohou je nič nezbabrať a podľa možností veľmi nehýbať škatuľami, pretože budúce vedenie s nimi bude i tak hýbať po svojom?
Typické však je, že Pellegrini nemá problém s tým nájsť niekoho, ale nájsť niekoho, kto by do funkcie neprichádzal so spomínanými kontaktmi a príbuzenstvami. Nevedno, prečo si ministerka vnútra Denisa Saková myslela, že podnikavé príbuzenstvo, v ktorého profesionálnom životopise dokonca na jednom mieste figuruje meno Bašternák, čo by malo spustiť najčervenšiu z červených kontroliek, nebude na prekážku pri vymenovaní Mariána Slobodníka. Asi preto, lebo na podobné veci si všetci zvykli ako na samozrejmosti.
Zvlášť v politike sa pohybuje kasta známych a príbuzných. Buď má dotyčný kontakty sám, alebo sa nimi môže pochváliť niekto v jeho rodine.
Samozrejmosti by to však nemali byť ani v krajine, kde každý každého pozná. Slobodník pokojne môže byť odborník, lenže tu ide o konkrétnu funkciu v konkrétnom čase a priestore. Smola? Možno áno. V každom prípade si však ministerstvo i vláda ušetria jeden mediálny a politický debakel. Meno Bašternák je to posledné, čo by sa tu a teraz malo objaviť v curriculum vitae najvyššieho policajta v štáte – akokoľvek sprostredkovane či nepriamo. Hovorí sa tomu politický inštinkt, a našťastie Pellegrini ho v tomto prípade ukázal.
Slovensko nie je mafiánsky štát, pretože to by tu potom mnoho vecí vyzeralo ešte onakvejšie. To ale neznamená, že sme mimo ohrozenia. Množiny známych, príbuzných a známych príbuzných, ktoré sa derú do funkcií, sú presne tým, z čoho môžu vyrásť prepletené a nepriesvitné štruktúry, ktoré si potom rozdelia štát navlas tak, ako keď si „ctihodné rodiny“ delia svoje teritóriá. Najvyšší čas skončiť s tým, i keď na tom, že u nás každý každého pozná, sa v dohľadnom čase asi nič nezmení.