Do rozpravy o návrhu sa po dva dni zapájali takmer výlučne kotlebovci sami. Pravda, ak nerátame vsuvky, akou bol napríklad nápad poslanca Dušana Jarjabka zo Smeru na referendum, v ktorom by o interrupčnej legislatíve hlasovali výlučne ženy. Okrem toho, že takýto návrh by musel Ústavný súd zmiesť zo stola, Jarjabkove slová čosi prezrádzajú: Prečo by mal ktokoľvek hlasovať o interrupciách, ak je naša súčasná legislatíva vyvážená a správna? Alebo si to Jarjabek nemyslí?!
Existujú viac-menej dve možné vysvetlenia toho, prečo Národná rada nenechala monofonickú a monotónnu rozpravu extrémistov dobehnúť do konca a nehlasovala o osude ich návrhu v prvom čítaní už teraz, čiže na tej istej schôdzi, na ktorú bol návrh riadne zaradený a na ktorej sa o ňom diskutovalo.
Prvou možnosťou je tradičná neochota slovutného poslaneckého zboru prispôsobiť sa situácii. Nestalo by sa prvý raz, že túžba zákonodarcov rozbehnúť sa uprostred týždňa domov, na chaty či na kúpaliská dostala prednosť pred tým, za čo sú platení: pred prácou pri tvorbe zákonov SR. V tomto prípade však výsledkom nie je len obvyklý trápny pocit z pohľadu na pracovnú morálku nášho parlamentu. Extrémisti totiž dostali ako darček ďalších pár týždňov na to, aby mohli rozprávať o svojom (zlom) návrhu, navyše môžu svoju propagandu okoreniť nadávaním na neschopnú a lenivú tradičnú politickú scénu.
Druhá možnosť je nemenej zlá. Parlamentné strany preložili hlasovanie o návrhu na jún preto, lebo si nie sú isté tým, ako by sa pri hlasovaní zachovali ich vlastní poslanci. Kotlebovcom sa totiž podarilo vsugerovať im, že zákon o interrupciách nie je zákon ako každý iný, ale že je to akási mimoriadna nadpolitická skúška morálky.
V prostredí „tradičných“ strán sa rodí protinávrh, ktorý zájde možno ešte ďalej ako ten kotlebovský.
A tak namiesto toho, aby sa kotlebovci dozvedeli, že nijaký zákon nestojí ostatným za to, aby sa s nimi spolčovali, v ostatných stranách je zmätok. Povyšovanie cirkví nad spoločnosť nesie ovocie. Odrazu všetci „cítia“, že hlasovanie o tomto nemôže byť len takým obyčajným hlasovaním, pretože postoj k interrupciám akosi nesúvisí s tým, k čomu sa jednotlivé strany hlásia. Poslanci majú voľné ruky a vedenia strán nevedia, čo s tým.
V prostredí „tradičných“ strán sa rodí protinávrh, ktorý zájde možno ešte ďalej ako ten kotlebovský, umožní však „slušným“ politikom hlasovať zaň bez strachu, že to znamená spoluprácu s fašistami. Ich odporcovia si robia alibi namiesto toho, aby jednoducho povedali, že nepočuli jediný rozumný dôvod meniť súčasný zákon. Akurát kotlebovci môžu spať spokojne. O nič iné ako o propagandu im od začiatku ani nešlo.