Ak ten prvý je predstaviteľom spoločenskej choroby, ten druhý by mal patriť k lekárskemu tímu, ktorý takéto choroby pomáha liečiť.
Otázka, ktorá nemá dobrú odpoveď: Čo je horšie? Vrah, ktorý vlastne celkom náhodne dobije niekoho na smrť, pretože ten si dovolil zastať sa obťažovaných žien? Alebo prokurátor, ktorý sa tvári, že takáto udalosť je v živote násilníka taká výnimočná, že sa nemôže hocikedy zopakovať? Najhoršie je, že nejde o nič nové pod slnkom. Bez ohľadu na režim, naši policajti, prokurátori i sudcovia boli odjakživa náchylní mať slabosť pre vzorne ostrihaných a väčšinou čisto oblečených svalnáčov, ktorí si berú do úst slušnosť a poriadok.
Vo svojej podstate protofašistická predstava spoločnosti o tom, čo je „slušné“, plodí kreatúry, ktoré sú schopné zabíjať, ale zato majú takzvanú dobrú povesť.
Už od čias, keď agilní pomocníci VB naháňali a šikanovali mladíkov s dlhými vlasmi, pokračujúc tými, čo keď prizabili nejakého pankáča, vyviazli buď s verziou „chlapci sa pobili“, alebo dokonca „slušňák si podal feťáka“, až po dnešok, je to rovnaký príbeh. Vo svojej podstate protofašistická predstava spoločnosti o tom, čo je „slušné“, plodí kreatúry, ktoré sú schopné zabíjať, ale zato majú takzvanú dobrú povesť.
Nie je teraz podstatné, nakoľko sa až dajú tieto pozorovania napasovať na tento konkrétny príklad. Princíp nepustí: je takmer vylúčené, že keby sa to celé azda udialo opačne, prokurátor by pustil z väzby cudzinca s rovnakou rozprávkou. Náš chlapec, biely a svalnatý, s extrémistickým fotoalbumom na sociálnej sieti, to je, pravda, niečo iné. Keď ten sľúbi, že až do súdu nikoho ďalšieho nezabije, tak mu musíme veriť, však?!
Koľko už bolo vyhlásených programov boja proti extrémizmu? Koľko človekohodín sa vyplytvalo na vymýšľanie inštruktážnych materiálov pre učiteľov, školení pre policajtov a prepisovanie zastaraných zákonov? Iste, bolo by nespravodlivé tvrdiť, že sa celkom nič nezmenilo. Toto však vonkoncom nie je vhodná príležitosť na šírenie optimizmu.
Pre nič, za nič bol zavraždený nevinný človek a prokurátor poskytol jeho vrahovi komfort, aký u nás často nedostávajú zlodeji zemiakov či páchatelia inej „život otravujúcej každodennej kriminality“. Jeden prípad spoločenskej choroby bude, dúfajme, nakoniec potrestaný. Čo však s tým, keď takto symptomaticky zlyhá „lekár“?
Naše hlavné mesto nedostalo tridsať rokov novú nemocnicu, na jednu škôlku pripadá tridsať krčiem a desať butikov, komunikácie vyzerajú ako z postapokalyptického filmu a duch urbanizmu už dávno skočil do Dunaja s kameňom na krku. Zato vás však sto krokov od historickej radnice a s výhľadom na hrad niekto dokope, pretože ste sa odvážili povedať mu, aby neotravoval ženy, ktoré o jeho spoločnosť nestoja.
Vrah je len jeden, lenže na potrestanie sú tu dvaja. Každý za svoj podiel na tom, ako ako to u nás chodí s predstavami o slušnosti a poriadku.