Ak by Kiska zaplatil, nevznikli by pochybnosti o daňových prehreškoch Kiskovej firmy KTAG. Čo sa týka limitu na prezidentskú kampaň, ten by Kiska uhral tak, ako veľakrát jeho predchodcovia, lebo zákony si politici prispôsobujú sebe.
Kiska už pochopil, že jediné, čo mu v tejto kauze zostalo, je zahmlievať a držať sa iných motívov ako platenia respektíve neplatenia. Pretože fakt, že za kampaň nezaplatil a ešte sa z toho celého snažil odliať peniaze na daniach, je nespochybniteľný. V každej západnej krajine EÚ by tieto okolnosti viedli k veľkej hanbe pre politika a ten by z politickej scény odchádzal tak, aby o ňom už nebolo počuť.
Kiska už pochopil, že jediné, čo mu v tejto kauze zostalo, je zahmlievať.
Kiska si však stále myslí, že to všetko ustojí. Jeho poslednou záchranou, keď sa už všetky výhovorky minú, je: „Je za tým Fico!“ Dokedy to bude Kiskovým voličom stačiť? To nevedno. Jediné, čo by mohlo Kisku ako-tak očistiť, je, ak by za svoju kampaň zaplatil a tiež ukázal všetky doklady o doplatených daniach, opravených daňových priznaniach a podpísaných zmluvách. To sa Kiskovi zjavne nechce. Rýchlo si spočítal, že lepšie bude vyhovoriť sa na Smer, ako keby mal priznať chybu, napraviť ju, zaplatiť a ospravedlniť sa.
Kiskovi sa v politike zjavne zapáčilo a rýchlo sa inšpiruje od svojich predchodcov, ktorým sa klamanie vyplatilo politicky aj finančne. Aj keď to nemalo dlhé trvanie, účel predsa svätí prostriedky? Kiska si vymyslel schému, akú používal pri podnikaní často. Keď už prezidentská kampaň, tak nech sa vrátia aspoň dane. Kiska to teda dal na Bašternáka. Veď nebolo isté, že voľby vyhrá. Kto by pred kampaňou počítal s tým, že raz bude potrebné všetko spočítať a platiť nejaké dane?
Veď predtým sa všetko Kiskovi prepieklo pri nebankovkách a tam bolo potrebné mať naozaj pevné nervy. Potom prípady ako podvod s pozemkom, o ktorý skupina ľudí okolo Kisku zjavne obtiahla popradského zubára a Kiska sa stal majiteľom lukratívnej parcely. Kiska je celé roky zvyknutý robiť všetko na hrane tak, aby z toho maximálne vyťažil.
Preto Kiska neváhal a dal sa na hru slovíčok v prípade pochybností o limite na prezidentskú kampaň. Namiesto toho, aby ukázal dokumenty a všetko vysvetlil v parlamente, nechal poslancov, aby si vypýtali údaje od daniarov. Spočítaná suma nákladov súvisiacichch s kampaňou od 28. 2. do 27. 3. dosiahla 354-tisíc eur, čo indikovalo prekročenie limitu o 90-tisíc eur. Vtedy Kiskova kancelária upozornila, že zákon vtedy hovoril len o „verejných oznámeniach“. Čo teda verejne neodznelo (lietadlá, hotely atď.), nie je kampaň a kampaň boli len bilbordy a reklama? Tu sa už dostávame do roviny, ktorá vyznieva z pohľadu bežného občana trápne.
To, čo je nesporné, je, že Kiska za kampaň nezaplatil. To je ten rozdiel Kiskových spôsobov oproti tomu, ako fungujú bežní ľudia. Keď si chcete niečo kúpiť, musíte zaplatiť. Kiska asi nie.