Jeho postoj by sa dal parafrázovať: doma si robte vlastné pravidlá, to vám však nedáva právo nerešpektovať pravidlá vyššieho rádu.
Rumun Relu Adrian Coman a Američan Robert Clabourn Hamilton žili spolu štyri roky v USA, než sa rozhodli v roku 2010 zosobášiť v Bruseli. Po sobáši sa chceli usadiť v Rumunsku, a tak kontaktovali tamojšie úrady so žiadosťou o informácie. Dozvedeli sa však, že Hamilton nemôže v Rumunsku zostať dlhšie ako tri mesiace, pretože Rumunsko neuznáva manželstvá osôb rovnakého pohlavia, a tak sa na Comanovho manžela vraj nevzťahuje to isté európske právo na slobodný pobyt, aké sa vzťahuje na iných neeurópskych, ale zato „tradičných“ rodinných príslušníkov občanov štátov EÚ.
Slovenskí biskupi a ich politické pridružené výroby sa môžu hoci hádzať o zem. Pohlavie partnerov je z pohľadu ľudských práv rovnako nepodstatný detail ako ich vierovyznanie.
Coman a Hamilton napokon vyhrali svoj boj s úradmi, ktoré tak pekne predviedli sobáš byrokracie s bigotnosťou. Súdny dvor rozhodol, že skutočnosť, že daný štát únie neuznáva manželstvo osôb rovnakého pohlavia, nie je dôvodom obmedzovať slobodu pohybu a pobytu v rámci EÚ.
Podľa súdu je na každom členskom štáte, či ľuďom umožní uzatvárať manželstvá párov rovnakého pohlavia. Žiaden členský štát však nemôže obmedzovať právo svojich občanov priviesť si manžela alebo manželku s rovnakým pohlavím. Inak povedané, Coman by sa s Hamiltonom nemohol v Bukurešti zosobášiť, môžu sa tam však usadiť na základe rovnakého práva, aké majú „tradičné“ manželstvá.
V Rumunsku, kde bola samotná homosexualita ešte v roku 2000 trestná, môže takýto verdikt teoreticky spôsobiť „poprask“. Určite však nejde o žiadny prelom. Prenesené na naše pomery, Bratislava nemusí sobášiť homosexuálov, nemôže však neuznávať to, že takéto manželstvá vznikajú inde. Napríklad v šestnástich ďalších krajinách únie. Ani naša slávna „ústavná definícia manželstva“ neprebíja právo našich občanov priviesť si domov manžela či manželku rovnakého pohlavia a nemusieť sa pritom tváriť, že sú to turisti na poznávacom zájazde.
Počkajme si na reakcie našich domácich strážcov vybraných tradícií. Alebo vlastne ani nemusíme. Slová o bezbožnom, neomarxistickom či liberálnom (každý si vyberie, na koho chce momentálne hromžiť) Bruseli, ktorý rozkladá naše hodnoty, zazneli už v našom reálnom i virtuálnom éteri toľkokrát a pri toľkých nezmyselných zámienkach, že jedna ďalšia už nemôže prekvapiť.
Postup rumunských úradov – a všetci na Slovensku cítime, že rumunské úrady v tomto nie sú ojedinelé – bol pritom hlúpy porovnateľne s tým, ako keby sa napríklad oficiálne anglikánska Británia rozhodla, že manželov zosobášených v katolíckych či pravoslávnych kostoloch nebude pokladať za manželov. Slovenskí biskupi a ich politické pridružené výroby sa môžu hoci hádzať o zem. Pohlavie partnerov je z pohľadu ľudských práv rovnako nepodstatný detail ako ich vierovyznanie. Dokonca ešte menej, pretože vieru možno kedykoľvek zmeniť či úplne zavrhnúť.
