Keby sa teda kvalita školstva posudzovala podľa množstva reforiem, Slovensko by nepochybne obsadilo prvú priečku. Za uplynulých 25 rokov uzreli svetlo sveta projekty Konštantín, Milénium, Minerva, Učiace sa Slovensko a naposledy k nim pribudol Národný program rozvoja výchovy a vzdelávania.
Realita je však iná. Podľa výsledkov medzinárodných testov nepatríme ani len medzi priemer a posúvame sa stále nižšie a nižšie. Vyhovárať sa donekonečna na komunistické dedičstvo tiež nie je možné, pretože susednému Poľsku i Česku sa úpadok školstva podarilo zastaviť.
Chyba je teda zjavne v nás. Reformy sú iba na papieri. Reformátorom asi zabudli povedať, že ak chce niekto prestúpiť z trabanta do mercedesa, nestačí, keď to bude všade vytrubovať, ale musí pre to aj niečo urobiť.
Vládou schválený dokument plný floskúl a klišé však naše školstvo zo súčasnej mizérie nevyvedie. Rozprávať totiž o 9 miliardách, ktoré v najbližších rokoch štát naleje do školstva v krajine, kde nedokážu zabezpečiť ani len dostatok finančných prostriedkov na nové učebnice, znie ako čistá fantazmagória.
Kto chce niečo zmeniť, musí mať jasnú víziu. Lenže v tomto elaboráte plnom všeobecných cieľov sa človek o žiadnych konkrétnych krokoch a ich finančnom krytí nedočíta. Ak by u nás mali platiť slová sociológa Émila Durkheima, že „každá spoločnosť si vytvára vlastný model výchovy, ktorý zodpovedá jej záujmom“, tak by sme museli skonštatovať, že Slovensko pracuje intenzívne na vlastnej samovražde.