Až sme si prestali všímať naozajstné no-go zóny, kde vládne život nielen otravujúca, ale aj ohrozujúca kriminalita. Taká, ktorú voľne a bez strachu z následkov páchajú upravení bieli šuhaji, ktorí „sú tu doma“. Iba občas, keď je toho príliš a buď niekto zomrie, alebo sa obete násilia nájdu aspoň v záberoch bezpečnostných kamier, sa to prevalí. A potom sme všetci náramne rozhorčení, sypeme zo seba šťavnaté nadávky a na sociálnych sieťach sa dožadujeme trestu smrti, alebo ešte lepšie, rovno návratu stredovekých mučiarní.
Toľko sa obávame, aby sa v našich mestách neujali tzv. no-go zóny, do ktorých sa údajne kvôli prisťahovalcom bojí chodiť polícia, až sme si prestali všímať tie naozajstné, kde páchajú kriminalitu upravení bieli šuhaji, ktorí „sú tu doma“.
Na nárazovú hystériu verejnosti potom rovnako nárazovo, s istým oneskorením, reagujú politici. Dušujú sa, že v uliciach bude viac policajtov, že policajti budú po uliciach kráčať namiesto toho, aby sa po nich rozvážali spôsobom, aký pristane skôr mafiánskym bosom sledujúcim svoje teritóriá. Odrazu sa hľadajú a nachádzajú peniaze na riešenia, na ktoré doteraz nikto nedal ani cent navyše. Keď je najhoršie, padajú aj nejaké hlavy. A ide sa ďalej.
Takto to však nefunguje. Príležitostný morálny exhibicionizmus a nárazové opravy majú za následok iba to, že sa zas a znovu vraciame do bodu nula. Keď sa na zastávke hromadnej dopravy objaví prvá prasklina od kameňa vymršteného okoloidúcim autom, hneď na druhý deň treba vymeniť sklo. Takto sa udržiavajú čisté a prívetivé mestá. Nie tak, že sa zastávka nechá kompletne rozbiť a schátrať a potom sa možno nejaký ten pán starosta pochlapí a za výhodný peniaz najme firmu, ktorá zrekonštruuje všetky zastávky en bloc. Domy sa majú opravovať, kým je čas, nie čakať až dovtedy, kým nie je iné východisko ako demolácia – a vzápätí umožniť šikovnú novú zástavbu v réžii nejakého prívetivého developera.
Rovnako ulica, na ktorej sa schádzajú a opíjajú násilnícke indivíduá, musí byť pod kontrolou polície od prvého incidentu. Majitelia vyhlásených nálevní musia vedieť, že fakt, že ich klientela má osemnásť a viac, im ešte neposkytuje alibi. A policajti, mestskí či štátni, nám musia naozaj pomáhať a chrániť nás, namiesto toho, aby sa prednostne sústredili na dávanie papúč a vyberanie pokút. Áno, treba dávať papuče a vyberať pokuty, ale aj pomáhať a chrániť. Je to veľa? A kto tu kedy tvrdil, že práca policajta je ľahká?!
Politici musia pochopiť, že pretŕčať sa v pravidelných intervaloch pred kamerami s nejakým skvelým novým reformným riešením je menej, ako pracovať možno potichu, ale o to intenzívnejšie na tom, aby ľudia žili v upravených a bezpečných mestách, bez no-go zón či ulíc. To im však najprv budú musieť vysvetliť samotní ľudia. Máme na to? Alebo dávame prednosť nárazovej hystérii?