Áno, ten čo si dal ušiť na mieru model vládnutia vo Francúzsku (známy ako Piata republika), vyprevadil vojenské veliteľstvo NATO z Paríža a poskytol Alžírsku nezávislosť. Nebol to žiaden zborista v kostole, hovoril a konal po vojensky priamo, však aj rozsudky smrti podpisoval. Tým prirovnaním chcel asi povedať, že keď raz niekomu (niečomu) príde jeho čas, potom sa udeje, čo sa nemôže neudiať, a je zbytočné nad tým moralizovať alebo bedákať.
Charta OSN je zrejme najvýznamnejšia zmluva všetkých čias. Jej Kapitola VII – použitie sily a pravidlá pre Bezpečnostnú radu (BR) vrátane veta – je ako stonka držiaca celú ružu pohromade: lupene, listy aj tŕne. Charta veľa ružového šarmu nepobrala, ale od svojho prijatia v roku 1945 zažila a vydržala všeličo. Či práve teraz nastal čas jej neodvratného uvädnutia, je otázne.
Narábanie s vetom v BR si istotne zasluhuje kritiku. Stav, keď niektorá z mocností vetom dokáže znemožniť zastavenie barbarstva, je do budúcnosti neudržateľný. Aj preto je reforma OSN nevyhnutná. Lenže pozor! Nech spravodlivo rozhorčení zástancovia hodnôt pamätajú, že účelom veta nikdy nebolo znefunkčniť akcieschopnosť OSN. Veto je vlastne poistka, aby sa stáli členovia BR nedostali do priameho konfliktu medzi sebou a nespustili nukleárnu smršť, ktorá by zmietla celý svet vrátane reformátorov. A zvýšenie počtu držiteľov veta by pravdepodobne zvýšilo frekvenciu jeho používania, napríklad.
Neľahké to otázky – ani pre excitovaných politikov, ani pre pokojných milovníkov ruží. Nuž a kde sú v tom celom „magľajzi“ diplomati? Ich úlohu generál de Gaulle vystihol sarkasticky, ale trefne: „Diplomacia je umenie donekonečna predlžovať život popraskaným dlaždiciam.“ Dodajme, že aj povädnutým ružiam.