Summit v Singapure samozrejme vojde do dejín, pretože to bolo historicky prvé stretnutie lídrov USA a Severnej Kórey – štátov, ktoré sú takmer sedemdesiat rokov v stave vojny prerušenej prímerím. Tento fakt bol však známy už predtým, ako sa Trump s Kimom usmievali do kamier a fotoaparátov svetových médií.
Fakt, že stretnutie sa neskončilo okamžitou katastrofou – z akej by bol každý zdesený, no málokto by sa mohol čudovať – je istotne ďalším pozitívom. V časoch, keď najmocnejší muž na planéte vyhlasuje, že to, či je jeho náprotivok úprimný, zistí „počas prvej minúty rozhovoru“, musíme byť vďační i za takéto malé darčeky.
Záverečné vyhlásenie, ktoré Trump s Kim Čong-unom v Singapure prijali, je formulované vágne, až po hranicu použiteľnosti.
Aký však bude naozajstný prínos singapurského stretnutia? To dnes nevie nik. Napriek chválospevom Trumpových okiadzačov spomedzi amerických republikánov, ktorí ešte nie tak dávno pľuli oheň a síru, keď sa Barack Obama stretol s japonským cisárom a jemne sa pritom uklonil, samotný rozhovor dvoch – človeku sa chce napísať autokratov – lídrov ešte žiaden prielom znamenať nemusí.
Záverečné vyhlásenie, ktoré Trump s Kim Čong-unom v Singapure prijali, je totiž formulované vágne, skoro až po hranicu použiteľnosti. Čo znamená nukleárne odzbrojenie na Kórejskom polostrove, keď jediný, kto tam vlastní nukleárne zbrane, je Kim? A čo znamenajú bezpečnostné záruky, ktoré Pchjongjangu poskytne Washington výmenou za také odzbrojenie?
Skrátka a dobre, ak je pravdou, že diabol sa skrýva v detailoch, potom je záverečný výsledok summitu prehliadkou čertov vystrkujúcich rožky spoza takmer každého slova. Pri dohodách tohto typu často nebýva podstatné to, čo stojí v prvotnom vyhlásení, ale všetko to, čo potom nasleduje. Oveľa dôležitejšie než pompézne vyjadrenia zo Singapuru teda bude, kedy sa začne proces napĺňania toho, čo sa dohodlo, a ako bude ten proces skonštruovaný.
V Quebecu Trump názorne predviedol, že svojmu osobnému pocitu urazenosti prideľuje vyššiu prioritu ako udržiavaniu priateľských kontaktov so spojencami. Teraz bude mať príležitosť dokázať, že s diktátormi sa mu spolupracuje lepšie ako so západnými demokraciami a že urážky od nich berie len ako nevyhnutnú súčasť hry.
Pre Západ bude mať taký dôkaz trpkú príchuť. Ak Trump naozaj otvorí mierový proces na Kórejskom polostrove a nezasekne sa na prvých nezhodách pri vysvetľovaní toho, čo sa vlastne v Singapure dohodlo, zarobíme na tom všetci. Na druhej strane, takáto ukážka toho, akých lídrov „veľký vyjednávač“ povyšuje na hodných jeho dôvery, bude ďalším signálom pre jeho doterajších spojencov. Hovorí sa, že je vždy dobré vedieť, na čom sme. To však ešte neznamená, že nás také poznanie musí vždy potešiť.