Takým lídrom, pravdaže, nie je taliansky minister vnútra Matteo Salvini, ktorého pravicová Liga (predtým Liga severu) populisticky naháňa hlasy na úkor utečencov i Európskej únie. Ani maďarský premiér Viktor Orbán, ktorý Salviniho chváli a ktorého azylová politika je xenofóbiou povýšenou na štátnu doktrínu.
Nie je ním však ani Emmanuel Macron, ktorému Salvini akurát poskytol lacnú príležitosť zaujať pózu vzorného Európana. Nie po tom, čo jeho vláda zákonmi prakticky vylúčila vstup akýchkoľvek „neautorizovaných“ prisťahovalcov do Francúzska. Práve takých, akých je väčšina medzi tými, čo sa pokúšajú pristáť pri brehoch Talianska.
Hlúposťou je hovoriť o katastrofe, nezmyslom je však aj tváriť sa, že európsku migračnú politiku kazia len politické čierne ovce.
Mimochodom, migračná vlna sa v ostatnom čase viditeľne stenčila. Podľa údajov Agentúry OSN pre migráciu za prvých 150 dní tohto roka sa k brehom Európy priplavilo 32-tisíc migrantov a utečencov, kým za rovnaké obdobie minulého roka ich bolo viac ako 70-tisíc a v roku 2016 dokonca 230-tisíc. Stalo sa tak isto aj vďaka morálne diskutabilnému obchodu EÚ s tureckým Erdoganom. Ale aj vďaka tomu, že nie Salvini a jeho spolustraníci, ale ich stredoľaví predchodcovia z bývalej vlády preplatili líbyjských pašerákov, aby tí začali pri africkom pobreží chytať ľudí, ktorých predtým sami prevážali do Európy.
Na druhej strane, volania Grécka a Talianska spred troch rokov, aby im Európa pomohla pri zvládaní najväčšieho náporu, zostali takmer bez odozvy. Sotva sa nad ne dnes môžu vyvyšovať štáty, ktoré odmietli akékoľvek prerozdelenie žiadateľov o azyl. Ale ani tie štáty, ktorých vlády prerozdelenie žiadateľov podporili, ale žalostne nenaplnili. Čo sú, ako to Salvini okamžite vmietol do tváre Macronovi, až na výnimky v Európe takmer všetci ostatní.
Angela Merkelová hovorí o potrebe prihliadať na rozdielne podmienky a záujmy štátov pri formulovaní spoločnej migračnej politiky únie. Nehovorí to však preto, aby sa mohol začať bohatiersky biť do pŕs náš Robert Fico. Hovorí to preto, lebo doma má kvôli azylovým zákonom vážne nezhody so svojím ministrom vnútra a koaličným partnerom a preto, lebo Európsku úniu čo nevidieť čaká finále debaty o reforme Dublinského protokolu.
Podľa neho je každý migrant povinný požiadať o azyl v prvej krajine EÚ, do ktorej sa dostal, čo znamená nočnú moru pre talianske úrady a pohodlie pre úrady tých krajín, ktoré o prijímaní azylantov môžu rozhodovať ad hoc.
Hlúposťou je hovoriť o katastrofe, o akej dokola verklíkujú dezinformačné kanály a krajná pravica. Nezmyslom by však bolo aj tváriť sa, že európsku migračnú politiku kazia len politické čierne ovce a talianski populisti. Žiadna taká spoločná politika totiž efektívne neexistuje.