Zdá sa, že spojenie „obchodná vojna“ si všetci nechávajú až na poslednú chvíľu, keď už nebude možné to, čo rozpútava americký prezident, naozaj nazvať inak.
Donald Trump dostál svojim vyhrážkam a zaviedol 25-percentné clo na čínske tovary v objeme asi 50 miliárd dolárov. Ani nie po hodine nasledovala správa, že Peking zavedie tarify na americké tovary: ich štruktúra najviac zasiahne Trumpovu voličskú základňu na industriálnom stredozápade a vo farmárskych štátoch USA. Na čo šéf Bieleho domu vyhlásil, že v takom prípade pripraví nové clá proti Číne.
Spojené štáty majú takmer 400-miliardový obchodný deficit s Čínou, lenže odborníci tvrdia, že na príčine je viac faktorov ako iba agresívna biznis politika Pekingu. Napríklad nízke úrokové sadzby v USA.
Ak niekomu diplomatická obozretnosť či opatrnosť velí nenazývať takýto vývoj ešte obchodnou vojnou, je to v poriadku. Nie je podstatné, či to, čo má zobák, perie a kváka, budeme nazývať kačicou, alebo zatiaľ len črtajúcim sa obrysom kačice. Na následkoch to veľa nezmení. Trumpova kritika čínskych praktík pritom nie je nová ani nepodložená. Celé dekády sa vyspelý svet sťažuje na to, ako sú medzinárodné firmy nútené spájať svoje aktivity s čínskymi štátnymi firmami, ak chcú mať otvorený prístup na tamojší trh. Západné firmy, ktoré chcú robiť biznis s Čínou, sa tak vlastne vzdávajú technologických tajomstiev a patentov.
Takýmto spôsobom sa čínsky štát dostáva k moderným technológiám vyvinutým inde vo svete a odovzdáva ich iným čínskym výrobcom, ktorí potom vrhajú svoju produkciu na svetové trhy. Ich produkty sú porovnateľne vyspelé, zároveň však lacnejšie ako tie, ktoré kopírujú. Otázka za milión neznie, či s tým treba niečo robiť, ale či s tým treba robiť akurát to, o čo sa pokúša prezident USA.
Spojené štáty majú takmer 400-miliardový obchodný deficit s Čínou, lenže odborníci tvrdia, že na príčine je viac faktorov ako iba agresívna biznis politika Pekingu. Napríklad nízke úrokové sadzby v USA. Okrem toho, Trump už na príklade svojich vlastných spojencov dokázal, že viac než fakty ho zaujímajú dojmy. Ako keď sa ohromení partneri na stretnutí G7 nezmohli na ráznu odpoveď pri Trumpových nahnevaných tirádach o obchodnom deficite, ktorý vraj majú USA s Kanadou (pritom je to naopak).
Podrážanie vlastnej exportnej kapacity v mene „trestania“ čínskych vývozcov za trestuhodné nakladanie ich krajiny s cudzím intelektuálnym majetkom sotva Spojeným štátom pomôže. A Trumpovi samotnému môžu napokon podraziť nohy nielen jeho voliči spred dvoch rokov, ale aj tí republikáni, ktorým neprekážajú jeho politické eskapády iba dovtedy, kým sa nedotknú ich vlastného biznisu. Čo bude dovtedy? Dovtedy sa môžeme hrať hru na to, kedy je správne nazvať kačicu kačicou, obchodnú vojnu vojnou a ničiteľa medzinárodného obchodu hrobárom sveta založeného na pravidlách a inštitúciách. Nie na emóciách vládcov, ktorí si myslia, že majetok ich robí osobne nezraniteľnými.