Pravda, Angela Merkelová má kvôli migrácii problémy. Nemecká kancelárka však už neraz dokázala nájsť východisko zo situácií, ktoré sa zdali neriešiteľné.
Minister vnútra a šéf koaličnej CSU Horst Seehofer, ktorý v Bavorsku čelí negatívnym volebným predpovediam, nemá šancu prekonať Merkelovej ťah na bránu na pôde Európskej únie. A presne to kancelárka aj robí: jej séria rokovaní s „problémovými“ členmi EÚ (Taliansko, Maďarsko) je ofenzívou pred blížiacim sa summitom európskej dvadsaťsedmičky, na ktorom bude podľa očakávaní dominovať práve migračná politika.
Máloktoré bilaterálne vzťahy v únii ochladli v uplynulých rokoch natoľko ako vzťahy medzi Nemeckom a Maďarskom. Nielen pre stupňujúcu sa protieurópsku rétoriku Viktora Orbána – obe vlády dlhodobo sledujú diametrálne odlišné ciele v azylovej a migračnej politike. Kým Merkelová utečencov a migrantov v Nemecku doslova víta, Orbán je politickým stelesnením strachu etnicky a kultúrne homogénnejších väčšinových komunít štátov strednej a východnej Európy z prílevu neznámych cudzincov s inou kultúrou či náboženstvom.
Keď teraz práve z Berlína tesne po schôdzke Merkelovej s talianskym premiérom Giuseppem Contem prichádza pozvánka do Budapešti pre Viktora Orbána, znamená to, že Merkelová sa po ostrých verbálnych prestrelkách z minulosti snaží skôr otupiť hrany. Pár dní po morálnom fiasku novej talianskej vlády s loďou Aquarius kancelárka sľubuje Rímu pomoc s ochranou vodnej hranice. Do Budapešti medzitým letela jej pochvala Orbánovej vláde za stráženie južnej hranice schengenského priestoru, ktorá je tiež hranicou celého spoločenstva.
Merkelová hľadá spôsob, ako inkorporovať populistickú pravicu do spoločnej európskej politiky a oslabiť tak jej iné protieurópske prejavy.
Na jednej strane je zrejmé, že ide o diplomatické ťahy, ktorými si chce nemecká kancelárka zlepšiť pozíciu pred summitom Európskej únie, ale aj doma pri pacifikovaní vládnej krízy. Na druhej strane však nemožno prehliadnuť isté rozdiely medzi Merkelovou roku 2014 a Merkelovou dnes. Kompromis sa napokon môže ukázať nielen ako schodnejšia, ale i užitočnejšia cesta.
Ak by napríklad primala Orbána sústrediť sa na ochranu hranice a na revanš prestať aspoň s najvypuklejšími excesmi – akým je napríklad nedávny zákon trestajúci pomoc utečencom – zarobia na tom všetci. Merkelová teda hľadá spôsob, ako inkorporovať populistickú pravicu do spoločnej európskej politiky a oslabiť tak jej iné protieurópske postoje a prejavy. V prípade nemeckej kancelárky pritom nehrozí, že by sa usilovala o kompromis s krajnou pravicou imitovaním jej rétoriky, čo je cesta, ktorá v celej Európe spoľahlivo dovádza do pekiel politikov hlavného prúdu, ktorí sa na ňu vydali.
Európa má mnohé problémy, má však nepopierateľnú výhodu: na každého nezodpovedného populistu pripadá ešte stále aspoň jeden politik, ktorý sa snaží dovidieť ďalej, ako len na dva ťahy dopredu.