Alebo o bankároch, ktorí aspoň na Islande museli pykať za svoje nehorázne narábanie s cudzími peniazmi, ktoré prispelo k ostatnej svetovej kríze. Alebo o podplatených politikoch, ktorí sa aspoň sem-tam v Európe musia dostaviť v určenú hodinu na výsluch tak, že im pritom nepomôže žiaden domnelý honor vyplývajúci z dočasne prepožičanej funkcie.
U nás plnia prvé stránky a horúce spoty naše vlastné trháky. Jedným z viditeľných dôkazov charakteru našej spoločnosti je i to, akú veľkú senzáciu dokáže vyvolať polícia, keď si občas spomenie na chytrákov so silnými rečami, ktorí by za normálnych okolností svojím formátom i „životným príbehom“ patrili možno ešte tak do niektorej z tých bizarných rubrík venovaných pletkám zo života pseudocelebrít. V horšom prípade do desaťriadkovej súdničky.
Nedajme sa zmýliť ich veľkohubými vyhláseniami: aké naozajstné dielo stojí za „veľkopodnikateľmi“, ktorých na predponu „veľko-“ oprávňuje možno akurát tak počet položiek v obchodnom registri, pretože radi na každý i ten najmenší „počin“ zakladajú nejakú novú firmu, ktorej životnosť sa s oným počinom väčšinou začína i končí? Alebo sú „veľko-“ tým, koľko ľudí na nich už podalo trestné oznámenie, pretože sa cítili nimi ošmeknutí?
Primárne nás v tejto chvíli nemusí trápiť, či Marián Kočner s Pavlom Ruskom naozaj chceli z Markízy vytiahnuť desiatky miliónov pomocou falošných zmeniek, ktoré vraj jeden podpísal a druhý vraj zaplatil, a teraz chce peniaze späť.
To že má byť náš politicko-policajný trhák? No áno, či chceme, alebo nie, je to tak.
Táto úvaha nerieši, či bol podvod, ktorý inak tak vhodne zapadá do verejného povedomia o profile týchto dvoch „veľko-“ (doplň si každý, čo chceš) skutočný, alebo to v tomto prípade bolo nejako inak. Ide tu o iné.
Fakt, že nejaký chytrák dve dekády múti vody v štáte svojimi málo, ale predsa zdokumentovanými stykmi s organizovaným podsvetím na jednej strane, rôznymi šedými spravodajskými štruktúrami na druhej strane a politickými elitami na strane ďalšej, je pozoruhodný. Pozoruhodné tiež je, že neexistuje žiaden doklad o tom, že by sa svoje styky pokúšal premeniť na nejaký iný vplyv ako na svoju osobnú sebazáchovu. To nebýva modus operandi ľudí, ktorí chcú byť vplyvní, ale skôr prístup Ostapa Bendera, ktorého životnou ambíciou je nebyť dolapený.
To že má byť náš politicko-policajný trhák? No áno, či chceme, alebo nie, je to tak. Najpozoruhodnejšie zo všetkého je, že akurát takáto postavička a jej pokusy o vysokú hru majú slúžiť ako div nie zásadný lakmusový papierik, ktorým sa preukáže, či je polícia naozaj odhodlaná riešiť „citlivé“ prípady a či sú politici naozaj odhodlaní nestáť pritom polícii, či prokuratúre v ceste. Čo to vypovedá o našej spoločnosti?