Nápad vyrubiť reťazcom špeciálny odvod z obratu, ktorý by mal vraj prispievať domácej potravinárskej produkcii, je presne takou jednohubkou. Po nepríjemnom týždni, ktorý strávil Andrej Danko (spolu s ostatnými predstaviteľmi vládnej koalície) v prítomnosti protestujúcich farmárov v hlavnom meste, predseda SNS cítil potrebu ohlásiť, že ide riešiť podiel domácich potravín na trhu takto. Po dankovsky.
Dotačná politika, ktorá spôsobila, že lány poľnohospodárskej pôdy na Slovensku slúžia iba ako strojček na peniaze bez toho, aby bol výsledkom nejaký hmatateľný prírastok domácich produktov. Polená pod nohy tým, čo sa o niečo snažia, často aj vo forme nikdy nepotrestaných podvodov s pôdou. Úpadok domácej výroby po vpáde filozofie: jogurt ako jogurt, cesnak ako cesnak. Absurdná prax, v rámci ktorej povedzme slovenské mlieko odíde za lacno von a späť sa vráti v podobe drahého syra, ktorý keby potreboval pas, mal by ho zaplnený pečiatkami… A tak ďalej.
Keď niekto môže navrhovať zákony, neznamená to ešte, že aj musí.
Podľa informatívnej správy Ministerstva pôdohospodárstva a rozvoja vidieka SR až 86 percent tržieb za potraviny na Slovensku ide cez veľké reťazce. Aktuálne je vraj podiel slovenských výrobkov na pultoch približne 40 percent. Je to málo? Každopádne je to viac, ako ešte nie tak dávno. Veci sa naozaj zlepšujú. Okrem trendu „bio“, ktorý vcelku dáva viac šancí miestnym výrobcom, sú pod tým podpísané i akcie typu „Chcem dodávať“ a podobne.
Bez toho, aby sme pritakávali utopistom, ktorí veria, že v trojčlenke náklady – obrat – zisk je akosi transcendentálne zabudované nejaké všeobecné dobro, môžeme sa domnievať, že v atmosfére zlepšujúcich sa trendov bude určite lepšie priviesť reťazce k tomu, aby viac zarábali na domácich potravinách, ako pokutovať ich za to, že sa síce snažia – ale podľa predsedu SNS zrejme stále nie dosť.
Populizmus ako taký môže byť takmer neutrálnou kategóriou, ak sa pod ním myslí politika, ktorá viac načúva verejnosti. Proaktívny populizmus, v mene ktorého politici vyťahujú z klobúka nápady, o ktorých si len myslia, že potešia voličov, je čosi iné. Čosi, čoho výsledkom sú potom fiaska, akým je aktuálne napríklad to s trinástymi platmi.
Fiaska, ktoré všetci znalí veci ohlasujú vopred, a ktorým sa dá predísť: len ak by sa Národná rada nezneužívala na výstrely do tmy, ktorých cieľom nie je zlepšiť realitu, ale rebríčky politických preferencií.
Keď niekto môže navrhovať zákony, neznamená to ešte, že aj musí. Vládna koalícia potrebuje nevypočítateľného Danka udržiavať v pokoji a pohode, a tak mu podobné fiaska toleruje. Voliči by až takí tolerantní byť nemuseli. Napokon, Danko potrebuje ich, nie oni jeho.