„Odmietači“ utečencov, medzi ktorých sa v prvom rade rátajú krajiny visegrádskej štvorky, a teda aj Slovensko, od vypuknutia migračnej krízy v roku 2014 nehrali iba proti Nemecku a Angele Merkelovej. Hrali prirodzene aj proti Taliansku a Grécku, ktoré sa pre svoju polohu stali hlavnými nárazníkovými štátmi.
Zatiaľ čo nemecká kancelárka vtedy Grékom a Talianom v prvom pláne uľahčila vyhlásením, že by sa utečencom malo umožniť smerovať rovno do Nemecka, v Maďarsku či Rakúsku, ktoré sa tak stali tranzitnými krajinami, vyvolala opačnú reakciu.
V každom prípade sa dá hovoriť o tom, že kríza vzťahov v EÚ, ktorú vyvolala utečenecká vlna spred štyroch rokov, ešte zažehnaná nebola.
Viktor Orbán postavil ploty na hranici a utečenci sa stali jednou z top tém nielen jeho kritiky Bruselu a Nemecka, ale aj argumentom pre ďalšie uťahovanie oprát v domácej politike. V Rakúsku prilial prúd utečencov smerujúcich z juhu a východu na sever novú krv do žíl populistickej pravice z FPÖ, ktorá sa opäť dostala do vlády a navyše ovplyvnila aj dianie v silnejšej strane ľudovcov, ktorá má premiéra.
No a teraz je tu Taliansko s Ligou severu a ministrom vnútra Matteom Salvinim, ktorý uzatvára talianske prístavy a hromží rovnako na Merkelovú ako i na krajiny V4 pre ich neochotu odbremeniť nárazníkové krajiny o časť žiadateľov o azyl. Aj keď ich počet sa oproti minulým trom rokom výrazne znížil, stále ešte nedosahuje predkrízové hodnoty.
Je aj Salviniho zásluhou, že migrácia bude na summite únie ústrednou témou. Nebude však iba jeho zásluhou, ak sa summit skončí bez hmatateľného výsledku. Plán Európskej komisie na kompromis medzi dobrovoľným a povinným odbremeňovaním nárazníkových štátov od časti žiadateľov o azyl stroskotal hneď v zárodku na odpore Talianska.
Taliansko i Grécko, samozrejme, žiadajú zmenu Dublinského protokolu, podľa ktorého každý migrant musí požiadať o azyl v prvej krajine EÚ, do ktorej sa dostal. Merkelovej vládny partner z CSU je však proti tomu, aby schengenským priestorom putovali k nemeckej (rozumej k bavorskej, kde vládne CSU) hranici zástupy „bezprizorných“ utečencov.
Krajiny V4 odmietajú zúčastňovať sa na akomkoľvek prerozdeľovaní a je otázne, nakoľko sú ochotné kompenzovať tento svoj postoj finančne. Nie v podobe „trestu“, čo je koncept, ktorý by mohol mať nedozerné politické následky na situáciu v štátoch V4 i únie ako celku, ale v podobe biznisu: vykúpenia sa z povinnosti fyzicky prijímať žiadateľov o azyl.
Je možné, že nejaký čiastkový kompromis sa napokon dosiahne. Hovoriť o novej kríze by preto bolo predčasné. V každom prípade sa však dá hovoriť o tom, že kríza vzťahov v EÚ, ktorú vyvolala utečenecká vlna spred štyroch rokov, ešte zažehnaná nebola.