Európska únia prežila ďalšiu hrozbu rozkolu. A prežila ju s tým, že každý z účastníkov sa mohol domov vrátiť s tvrdením, že to bol práve jeho názor na riešenie migračnej a azylovej politiky, ktorý napokon prevážil.
Kancelárka Angela Merkelová sa do Berlína vracala bez dohody o reforme Dublinu, zato však môže tvrdiť, že zachránila schengenský priestor. Jej koaličný partner z CSU Horst Seehofer celkom spokojný nie je, ale rozhodne bude musieť uznať, že zachovanie Schengenu stálo za isté ústupky rozhnevaným Talianom či tvrdohlavým Stredoeurópanom z V4. Okrem toho, bol to sám Seehofer, kto pred pár dňami vylúčil, že by jeho spor s kancelárkou mohol vyústiť do rozpadu ich tradičnej koalície.
Dohoda je lepšia ako nedohoda, rozhodujúce však nebudú víťazné reči účastníkov, ale ich ochota prispieť k jej naplneniu.
Premiér Giuseppe Conte môže v Ríme tvrdiť, že dohoda o dobrovoľnom zakladaní azylových centier v rozličných štátoch únie v praxi naozaj odbremení Apeninský polostrov od tisícov migrantov, ktorých talianske úrady nevládzu administratívne „spracúvať“. Pretože hoci počet uchádzačov o azyl poklesol o viac ako deväťdesiat percent v porovnaní so situáciou spred troch – štyroch rokov, stále je dostatočne vysoký na to, aby sa v talianskej vláde objavili populisti z Ligy a z Hnutia piatich hviezd.
Lídri krajín visegrádskej štvorky sa zo summitu rozchádzali domov jasajúc ako víťazi. Povinné kvóty sa nekonajú (ani tentoraz a už asi nikdy), Európa bude upevňovať svoje hranice a začne rokovať s africkými štátmi o prípadnom vybudovaní utečeneckých a migrantských záchytných centier priamo tam, čiže mimo starého kontinentu.
Pochopiteľne, takýto všestranný „sukces“ musí mať nejaké to svoje Ale. V prvom rade, ak sa čokoľvek, čo sa týka migrácie, dnes v únii postaví na báze dobrovoľnosti, zaváňa to problémami. Napokon ani pôvodná povinne-dobrovoľná vlna prerozdelenia 160-tisíc utečencov medzi štáty únie, na ktorej sa dohodli ešte v roku 2015, nedopadla dobre. Budovanie záchytných centier mimo Európy zasa stojí a padá na spolupráci s tretími krajinami.
Dĺžka azylového konania, v rámci ktorého sa zisťuje, kto je oprávnený žiadať o azyl, navyše nesúvisí len s kapacitami talianskych, gréckych či iných úradníkov. Mnohí žiadatelia prichádzajú bez dokladov, iní zasa z krajín, s ktorými EÚ nemá readmisné dohody. Práve takíto odmietnutí žiadatelia často zostávajú na európskej pôde celé roky ako nikým nechcení bezdomovci, ktorých samotná existencia dodáva palivo populistom, xenofóbom a neonacistom v európskej politike. Ak bolo pred týmto summitom predčasné hovoriť o súmraku únie, po ňom je predčasné hovoriť o úspechu. Samozrejme, dohoda je lepšia ako nedohoda, rozhodujúce však nebudú víťazné reči účastníkov, ale ich konečná ochota prispieť k jej naplneniu. A Európe nechýbajú peniaze či ľudia, no v poslednom čase práve ochota.