Inštitút justičného čakateľa, ktorý už mal svoj talár istý a čakal len na svoje vymenovanie, bol teda evidentne predsieňou, ktorou do justície vchádzali rodinné klany.
Argument to bol nepriestrelný. Ak sa u nás populárne hovorilo o „súdnej mafii“, toto bol jeden z jej hlavných poznávacích znakov. Nejeden z vysokopostavených sudcov takto do talárov obliekol svoje deti, partnerov, synovcov, netere i vzdialenejšie príbuzenstvo. Keď proti zrušeniu justičných čakateľov a ich degradovaniu na vyšších súdnych úradníkov najhlasnejšie kričal Štefan Harabin, tak sa zdalo, že pravdivosť tohto argumentu to len podčiarkuje.
Ak nás má „zachrániť“ to, že starých sudcov nahradia ich mladí príbuzní, potom sme sa za ostatných desať rokov v zlepšení obrazu justície ďaleko nedostali.
No neuplynulo ani desať rokov a ukazuje sa, že slovenská justícia má opäť na výber medzi blatom a kalužou. Katastrofálne výsledky doterajších kôl konkurzu na nových sudcov nemožno pripísať ničomu inému, len katastrofálnej pripravenosti adeptov na vstup do sudcovského stavu.
V prvom kole pred polrokom sa takto hľadalo 120 nových sudcov, tentoraz 96. Výsledkom bol výber 36 a 34 právnikov spôsobilých vojsť do sudcovskej databázy. Pravda, aj to len v prípade, že všetci úspešne prejdú aj previerkou Národného bezpečnostného úradu. Ktorý, ako vieme, nepreveruje len adeptov, ale aj ich rodiny a iné väzby.
Keďže väčšina uchádzačov stroskotala na odborných testoch a prípadových štúdiách, je evidentné, že na vine nie je zaujatosť výberových komisií, ale slabá pripravenosť uchádzačov. Škola je jedna vec: o úrovni mnohých našich vysokých škôl bolo už toho popísaného toľko, že ďalšie ponosy už asi na tomto mieste ani netreba pridávať.
Druhým možným faktorom je však to, že kým vyšší súdni úradníci pomáhajú na súdoch predovšetkým s administratívnou agendou, justiční čakatelia, o ktorých návrate do hry sa hovorilo ešte za Tomáša Boreca, no ktorých je dnes na Slovensku menej ako dva tucty, získavali skúsenosti priamo so sudcovskou praxou. Vôbec preto neprekvapí, keď sa dnes sudcovské združenia hlasno dožadujú návratu k rozšírenej praxi čakateľov a dôvodia tým, že uchádzači o sudcovský talár by vďaka tomu boli pripravenejší.
Prečo hovoríme o výbere medzi blatom a kalužou? Pretože rodinné klany v slovenskej justícii neboli halucináciou ani politickým výmyslom. Existovali a existujú a v mnohých prípadoch zaručujú nepriestrelnosť sudcov voči akejkoľvek kritike. Návrat k praxi čakateľov, ktorí sú už vlastne sudcami, iba čakajú na svoje vymenovanie, by bez debaty hrozil návratom aj k praxi sudcovských dynastií.
Sudcovský stav u nás starne a školy nevysielajú do praxe vhodných kandidátov. Ak nás má „zachrániť“ to, že starých sudcov nahradia ich mladí príbuzní, potom sme sa za ostatných desať rokov v zlepšení obrazu justície ďaleko nedostali.