Amerika bola podľa Donalda Trumpa očividne veľká len dovtedy, kým ju nezačali sťahovať jej spojenci. Aj tým, ako sa na Spojené štáty spoliehali v obchode, obrane či globálnej politike. Inými slovami, ak spojenci rástli na chrbte Ameriky, Amerika sa môže stať opäť veľkou tak, že ich strasie. Ich ďalší osud bude potom len ich problémom.
Trump neprestáva kárať európske štáty za ich malý finančný príspevok do bezpečnostných štruktúr ani po tom, čo väčšina štátov začala opäť zvyšovať svoje výdavky na obranu. Namiesto toho, aby si za to privlastnil zásluhy, čo by bolo nie stopercentne, ale aspoň čiastočne pravdivé, pokračuje v hromžení na spojencov, ktorí „dávajú príliš málo“.
Časy, keď sa lídri Európy a Spojených štátov stretávali, aby sa dohadovali na spoločnom postupe, sú preč. Lídri Európy sa musia začať stretávať, aby koordinovali svoj vlastný spoločný postup – aj voči lídrovi Spojených štátov.
Ako sa už stáva zvykom, nik nevie, s čím príde Trump na júlový summit NATO, všetci však tŕpnu v zlých predtuchách. Vyčítavé listy adresované európskym štátom spolu s prezidentovou rétorikou – ako nedávno vyhlásil v televízii Fox News, „Európska únia je možno rovnako zlá ako Čína, len je menšia“ – dávajú tušiť, čo môže asi nasledovať.
Podobne, ako keď sa z Quebecu, kde zanechal v ruinách skupinu G7, odobral na svoje prvé stretnutie so severokórejským diktátorom, tentoraz zo summitu NATO zamieri do Helsínk, aby sa tam stretol s Vladimirom Putinom. Ešte pred rokom by bolo azda na mieste ironické varovanie európskym politikom, aby si dávali pozor na to, čo povedia Trumpovi dôverne medzi štyrmi očami, pretože to môže vypáliť, akoby to hovorili rovno Putinovi. Dnes už irónia stačiť nebude.
Ilúzia o sebestačnej Amerike, ktorá nemieni doplácať na európskych spojencov, je totiž darom z nebies pre politika, ktorého dlhodobým plánom je izolácia a rozdrobenie Európskej únie, tejto výnimočnej entity sídliacej rovno jemu za humnom. Trumpove osobné slabiny vrátane jeho neschopnosti podriadiť sa vyšším plánom, vďaka čomu sa jeho medzinárodných vystúpení desia rovnako jeho zahraniční spojenci ako jeho vlastný domáci štáb, sú len ďalšou tehličkou skladačky. Vďaka nim sa úloha „riadiť Trumpa“ – akokoľvek pomyselná či obrazná – stáva pre politikov, ako je Vladimir Putin, namiesto šachovej partie zábavným cvičením.
Hrozbe, že Európa sa stane buď bezbrannou, alebo sa dá vypaľovať Trumpom, ktorému bude platiť za ochranu, akoby už neexistovalo nič také ako kolektívna bezpečnosť, ešte stále možno čeliť. Časy, keď sa lídri Európy a Spojených štátov stretávali, aby sa dohadovali na spoločnom postupe, sú preč. Lídri Európy sa musia začať stretávať, aby koordinovali svoj vlastný spoločný postup – aj voči lídrovi Spojených štátov. Inak zvíťazí nie Trump, ktorý dosiaľ nechápe, ako v Singapure s Kimom vybavoval čínsku agendu, ale napríklad práve Putin.