Najviac nám podkurovala Rada Európy (RE), hoci protislovenským kurivom ju zásobovali iní. Prvá výstraha v Štrasburgu prišla hneď v januári 1993, keď výbor ministrov posudzoval žiadosť Slovenskej republiky o prijatie do RE. Nášmu južnému susedovi sa zdalo, že čerstvo prijatá slovenská ústava považuje menšiny za vnútorné ohrozenie štátu, a nevynechal príležitosť o svoje obavy sa podeliť.
V júni Parlamentné zhromaždenie RE vyzvalo v stanovisku č. 175 (1993) slovenské orgány, aby eliminovali z legislatívy všetky zákony a dekréty obsahujúce prvky diskriminácie skupín alebo etnických národnostných komunít, osobitne obsahujúcich „kolektívnu vinu“. V kuloárovom jazyku išlo o takzvané Benešove dekréty, ktoré však vydal československý prezident, a nie slovenské orgány. Zaujímavé, že od Česka sa takéto zrušenie dekrétov nepožadovalo, ani predtým od ČSFR, ktorá v roku 1991 prijímaciu procedúru do RE absolvovala.
Slovenská republika sa v nervóznej atmosfére 30. júna 1993 stala členom orgánu so sídlom v Štrasburgu. Náš južný sused sa pri hlasovaní zdržal, takže vlastne naše členstvo ako jediný na kontinente nepodporil. Škoda toho gesta, ale už sme azda otočili list a dnes sú naše susedské vzťahy pokojné a konštruktívne ako nikdy. My sa nemusíme nikomu ospravedlňovať za svoj právny poriadok a prístup k národnostným menšinám. No a Štrasburg svojou výchovou pomohol Slovensku dvojako: podloženou kritikou nám otváral oči a nabádal nás k sebareflexii a zaujatou kritikou posilňoval našu ostražitosť i medzinárodné sebavedomie.
Štrasburské príbehy Slovenska sa zďaleka neskončili, ale už nie sme v Rade Európy v postavení vystresovaného žiaka pred tabuľou. To je zásadná zmena, hoci… ani so štátnym sebavedomím to preháňať neradno.