Bush i Obama síce deklarovali, že majú záujem o dobré vzťahy s Moskvou, no ruská strana si podanú ruku vysvetlila po svojom. Keď sa George W. Bush v r. 2001 ruskému prezidentovi pozrel do očí, údajne uvidel Putinovu dušu a usúdil, že mu možno veriť. Nevedno, ako sa pozeral, no ten sa mu v r. 2008 „odplatil“ vojnou s Gruzínskom. Po Obamovom „reštarte vzťahov“ v r. 2009 zasa nasledovala okupácia Krymu.
Aj Trump od začiatku vyhlasuje, že chce mať dobré vzťahy s Ruskom. Otázka však znie, čo chcú Rusi. V situácii, keď sa svetový poriadok ocitol v kríze, EÚ sužuje brexit a migračná kríza, zväčšuje sa trhlina v transatlantickom partnerstve a k moci sa dostávajú populisti, sa Rusi cítia na koni.
Tento zmätok a chaos im vyhovuje, lebo slabá a rozdelená Európa im hrá do karát. Prostredníctvom šírenia dezinformácií a podporou extrémistov sa snažia rozpory vnútri EÚ znásobiť (čoho dôkazom je aj aktuálne vyhostenie dvoch ruských diplomatov, ktorí sa snažili podplácať gréckych politikov, aby podnecovali demonštrácie proti prijatiu dohody s Macedónskom. Tá by totiž tejto bývalej juhoslovanskej republike umožnila uchádzať sa o členstvo v NATO).
Dá sa preto predpokladať, že Putin sa bude usilovať o zrušenie sankcií a bude chcieť mať voľné ruky v bývalom sovietskom priestore (najmä na Ukrajine) pričom otázka budúcnosti Krymu zostane tabu. Nevypočítateľný Trump by možno týmto jeho požiadavkám aj vyšiel v ústrety, no stále je tu Kongres, ktorý takéto kroky jednoznačne odmieta.
Očakávať v tejto situácii nejakú prelomovú dohodu je preto nereálne.