Význam Deklarácie sa u nás tradične preceňuje alebo ignoruje. V každom prípade o zániku spoločného štátu rozhodli občania oboch častí federácie v júnových voľbách roku 1992. V českých krajoch a na Slovensku zvíťazili strany, ktoré mali diametrálne odlišný názor na pokračovanie transformácie spoločnosti.
Úmrtný list ČSFR zostavili Václav Klaus a Vladimír Mečiar. Prijatie Deklarácie SNR bolo iba logickým pokračovaním ďalšieho vývoja. Následná abdikácia Václava Havla sa stala súčasťou absurdnej drámy, ako sa opäť dostať do vrcholnej politiky. Pritom sa zabúda, že práve jeho projekt novej ústavy, vypracovaný i časťou slovenských poradcov, bol jedným z klincov do rakvy ČSFR. Navrhoval okresanie národno-štátnych práv Slovákov. Kto si to však dnes prizná z pánov, ktorí u nás manipulujú s verejnou mienkou?
Rustikálny charakter osláv zvrchovanosti spojený s preskakovaním vatier vtedajších lídrov HZDS a SNS, hoci už vtedy im išlo o podstatne prozaickejšie, vlastnícke záujmy, vyvolávali zaslúženú averziu. Rovnako ako nasledujúce obdobie mečiarizmu. Napriek tomu sa ukázalo, že Deklarácia bola správnym krokom na ceste k založeniu samostatnej republiky a jej následnému opätovnému zblíženiu s českým národom v Európskej únii.
Po rokoch to zrejme pochopil aj Ján Čarnogurský, František Mikloško a jej ďalší odporcovia. A rada pre tých, čo sa s tým nevyrovnali? Trocha sebakritiky a objektívneho historického poohliadnutia nikomu nezaškodí.