Zákon nestačí

Demokracia nie je proti silám, ktoré pracujú proti nej, využívajúc pritom ju samotnú, bezbranná. Okrem demokratického spôsobu výberu politickej reprezentácie, ktorá by mala aspoň teoreticky vykonávať vôľu väčšiny občanov, sú tu ešte zákony. Napríklad aj tie, ktorých úlohou je zabrániť tomu, aby vôľu väčšiny verejnosti niekto zneužil proti nej.

26.07.2018 12:00
debata (11)

Samotné zákony však nepostačia. Bolo by jednoduché, keby bolo možné nielen rozpustiť politickú stranu, ktorá sa usiluje nastoliť nedemokratický režim, ale aj doživotne zakázať jej vedeniu usilovať sa o založenie nejakého nového politického subjektu v budúcnosti. Také jednoduché to však nie je.

Je možné potrestať konkrétnych politikov napríklad za to, že šíria ideológiu potláčania základných práv a slobôd iných ľudí. Je možné aj rozpustiť ich stranu. Lenže keď súd skonštatuje, že nejaká strana porušuje zákon, nekonštatuje tým, že zákon bude nevyhnutne porušovať aj každá ďalšia strana, ktorú by založili rovnakí ľudia.

Ani ten najlepší zákon demokraciu neochráni, ak sama stratí vôľu existovať.

Peter Kresák, sám právnik, ktorý chystá príslušný dodatok k novému zákonu o politických stranách, to vie. Riešením, aspoň tým, o ktorom sa momentálne hovorí, by údajne malo byť na určitú dobu (napr. na päť rokov) zákonom zakázať aspoň ľuďom z vedenia takej strany založiť novú stranu, v ktorej by boli opäť vo vedení.

Bude to stačiť? Dozaista nie. Celkom konkrétne: predstava, že napríklad Kotleba, Mazurek, Mizík a spol. sa po zákaze ich súčasnej strany na papieri objavia v nejakej novej – v úlohe „radových členov“ – a všetko bude v poriadku, je groteskná. Máme plné právo nedôverovať každej strane, v ktorej by fašisti boli čo i len v úlohách poradcov nejakého celkom iného, „nového“ vedenia. A tu sme pri koreni veci. Máme totiž aj navlas rovnaké právo takej strane dôverovať. A čo potom?

V našom systéme politických strán je mnoho vecí, ktoré nám oprávnene môžu prekážať. Strany ako eseročky, strany ako prostriedok obživy šéfa a klanu jeho mileniek či príbuzenstva, strany, ktorých členská základňa nezaplní ani interiér jednej povaly so zapotrošeným účtovníctvom, a tak ďalej. Samozrejme, aj strany, ktoré ak by sa dostali k moci, ako prvé začnú s demontážou demokracie a ľudských práv.

Správnou otázkou však nie je, čo z toho vyrieši nový zákon, ale čo sme robili doteraz. So všetkými zákonmi, ktoré už dávno máme: od zákazu šírenia extrémistických ideológií až po zákazy podvádzať, kradnúť či korumpovať. Nie otázka, ako dostať Kotlebu a spol. z Národnej rady, ale otázka, ako je možné, že sa tam dostali. Kým sa to nevyrieši, bude totiž platiť, že ak to nebude on, bude to niekto iný.

Rozklad dôvery v štát a demokratické inštitúcie, kriminalizácia slovníka verejnej rozpravy, deštrukcia autority objektívneho poznania („môj názor má rovnakú hodnotu ako vaše fakty“) – to všetko by nás malo trápiť bez ohľadu na to, či bude nový zákon o politických stranách taký, alebo onaký. Ani ten najlepší zákon totiž demokraciu neochráni, ak sama stratí vôľu existovať.

© Autorské práva vyhradené

11 debata chyba
Viac na túto tému: #demokracia #zákon o politických stranách #rozklad dôvery v štát