Otázka po 25 rokoch: prezidenti si vtedy odniesli každý po listine a hádam aj dobrý pocit, že dvojstranné vzťahy sa tým upevnia. Ale čo získal občan?
Právny význam ratifikácie spočíval v tom, že zmluva, podpísaná ešte za spoločného štátu v novembri 1992, nadobudla platnosť. Politicko-symbolický v tom, že sa v nej oba štáty zaviazali upevňovať priateľské vzťahy a spoluprácu na základe vzájomnej úcty, dôvery a porozumenia. Bežného občana však nezaujala, nepotreboval ju. Azda 99 % Slovákov o jej existencii doteraz netuší.
Čo nasledovalo, si mnohí pamätajú. Po uzavretí zmluvy sa vzťahy medzi Bratislavou a Prahou začali kaziť. Jej kľúčové ustanovenia o pravidelných konzultáciách a schôdzkach premiérov či ministrov sa nedodržiavali. Politická komunikácia ustrnula, dokonca na slovenskej strane zdegradovala na vulgárne bonmoty.
Našťastie proti znehodnocovaniu vzťahov zhora pôsobila synergia zdola, prameniaca z dlhoročnej blízkosti našich národov, na ktorú väčšina ľudí nezanevrela. Občania sa zasa zachovali zodpovednejšie ako viacerí politici.
Poučenie? Základná politická zmluva je v niektorých reláciách takmer povinná: keby sme ju s českým susedom nemali, asi nastane krik. Ale spoliehať sa na takéto zmluvy neradno. Hoci sú podpísané, ratifikované a vyhlásené ako zákony, nič negarantujú a ich plnenie vymáhať nemožno. Pre vzťahy štátov, ako aj ľudí, sú dobrá vôľa a dodržiavanie čestného slova v konečnom dôsledku dôležitejšie ako podpísaná dohoda.
Ak sa základná zmluva nerešpektuje či ignoruje pre obojstranný nezáujem, ako po istý čas dohoda medzi SR a ČR, stále je to ten lepší prípad. Ten horší nastáva, keď sa bilaterálna základná zmluva so susedom zmení z nástroja spolupráce na nástroj konfrontácie, na palicu s dvoma koncami, ktorou si zmluvné strany dávajú po gebuli. Aj takú situáciu už Slovensko zažilo. Všakáno.