Aké „zavrhnuté“ svedectvá? Raz a navždy treba odmietnuť lož o tom, že tu niekto zamlčuje nejakú dôležitú pravdu, ktorá by vraj dosvedčila, že všetko bolo inak. Každý, kto chce, poľahky sa dostane k svedectvám, ktoré o sebe podali vrahovia, ich pomocníci aj ich obhajcovia.
K nim však neodmysliteľne patria i svedectvá ľudí, ktorých najprv ponižovali, potom im ukradli majetok a napokon ich posielali na smrť. Aj tých, ktorí proti vrahom a lupičom povstali, hoci sami možno nepatrili k bezprostredne ohrozeným, a neodradila ich od toho nijaká cena mlieka či dostatok vajíčok na trhu v bábkovom slovákštáte.
Každý, kto ponúka spomienkový optimizmus pohrobkov vojnového režimu a na údajne príjemné stránky života v ňom bez poctivého kontextu, pracuje na obhajobe i tých jeho stránok, o ktorých tí starci a ich duchovní dediči, pochopiteľne, mlčia. To nie je svedectvo, ale divadlo, v ktorom sa fanúškovia vinníkov vysmievajú potomkom obetí: Vidíte?! Naše vykrúcanie je rovnako hodnotné ako vaša bolesť!
V takýchto „projektoch“ nemusí ani raz zaznieť „Na stráž!“ na to, aby bolo zrejmé, že je to možno sofistikovanejšia, ale v princípe rovnaká práca v prospech právom zavrhnutej ideológie, ako tá, ktorú naše zákony zakazujú.