Hoci nie je podmienkou, aby bol povedzme minister životného prostredia sám aktívnym ochranárom či aktivistom, bolo by nepríjemné, keby sa ním stal niekto, kto ochranu životného prostredia považuje za taľafatku. A nemýľme sa, aj také prípady sa v rôznych rezortoch a na rôznych ministerstvách stávajú. Takže je fajn, keď naša ministerka zdravotníctva celý život liečila a ďalej túži liečiť ľudí.
Otázka je, či takýto citový vzťah ministerky zdravotníctva k rezortu môžu zdieľať aj slovenskí pacienti. Šikanovaní lekármi, ktorých šikanuje systém, a vystavení napospas všemožným náhlym zmenám pravidiel, ktoré skrsnú v hlavách cifršpiónov vyzbrojených štátnou mocou. Umierajúci často priskoro a na banálne komplikácie, ktorým by bolo možné predísť, ak by Slovensko disponovalo sieťou štátnych nemocníc bez dlhov, s riadnym vybavením a so stabilnými kádrami personálu, ktorý by ustavične nepoškuľoval po inzerátoch na prácu v zahraničí.
Problémy okolo projektu eHealth by boli len pochopiteľnými pôrodnými bolesťami nového systému, nebyť práve desivého kontextu nášho zdravotníctva.
Profesionálni politici ani „krízoví manažéri“, ktorí Kalavskú predchádzali, nedokázali primať iných politikov, aby uzákonili rozumný a trvalo rastúci príspevok za poistencov štátu do systému. Nedokázali priblížiť chvíľu, keď sa vrcholovým bodom siete slovenských nemocníc stane univerzitná nemocnica, ktorá dokáže riešiť všetko, čo prípadne nedokážu riešiť iné nemocnice v štáte.
Nedokázali buď radikálne zmeniť systém zdravotných poisťovní – hoci o tom sporadicky rozprávali – alebo aspoň poisťovne donútiť, aby neprelievali peniaze medzi fondom úhrad zdravotných úkonov a svojím vlastným prevádzkovým fondom, či inými trikmi nemorálne nezvyšovali svoj zisk na úkor klientov-pacientov.
Problémy okolo projektu eHealth by boli len pochopiteľnými pôrodnými bolesťami nového systému, nebyť práve toho desivého kontextu nášho zdravotníctva. Bolo by demagógiou tvrdiť, že nábeh na elektronické zdravotníctvo so všetkými výhodami, ktoré môže priniesť pre pacientov i lekárov, musí byť okamžitý a bezproblémový. Pointou však je, že práve takúto demagógiu razil samotný štát, keď nariadil nábeh systému naraz a celoplošne na január tohto roka.
Výsledkom nemohlo byť nič iné ako zmätok: namiesto postupného nábehu (postupného nielen v zmysle pokrytia ambulancií a nemocníc, ale aj čo do jednotlivých položiek), ktorý by umožňoval postupné ladenie systému, dodnes niekde fungujú základné veci, ale zložitejšie nie, a inde zasa haprujú tie základné. Systém sa učí za pochodu, akurát, že celá tá veselohra stála desiatky a desiatky miliónov.
Otázka neznie, či a nakoľko Kalavská môže za problémy, ktoré zdedila po predchodcoch. Otázka znie, či je schopná vyriešiť aspoň jeden z nich. Láska k medicíne na to stačiť nebude.