O nejakej vojne Danka so Slotom sa v archívoch toho veľa nedočítame, pretože kým bol Slota šéfom strany, dovtedy ho Danko obhajoval. A to aj vtedy, keď sa prejavovala šéfova záľuba v hrubosti, s akou rád častoval predstaviteľov iných strán. „Určite, ja mám nášho predsedu rád hlavne preto, že je emocionálny a keď miluje, tak miluje a keď nenávidí, znenávidí“, hovoril o ňom napríklad v jednej z televíznych debát ešte pred voľbami 2012, keď sa časy Slotovej slávy chýlili ku koncu.
Andrej Danko viedol proti svojmu predsedovi „vojnu“ tak, že kým bol pri moci, chválil ho za tie isté veci, za ktoré ho potom odsudzoval, keď už pri moci nebol. Ako víťaz zaujal jeho miesto, odstránil z oficiálneho slovníka strany vulgarizmy – a na jej „pracovnej náplni“ toho zmenil len veľmi málo, ak vôbec čosi. Naopak, postupne ju obohacoval, napríklad hlbokomyseľnými úvahami, podľa ktorých islamizácia Európy sa začína stánkami s kebabom a končí šaríjou – a náramne ho hnevalo, keď si túto tému neskôr „prisvojil“ Robert Fico.
Nikdy by sa nestalo, že by extrémista sedel v parlamente, keby sa proti extrémizmu postupovalo pohotovo a nezmieriteľne ešte zavčasu.
Nuž ak by sa mala vojna proti extrémistom odohrávať podľa podobnej mustry, potom by sa asi ani neoplatilo vôbec ju začínať.
Ako teda bojovať proti fašizmu? Nie je korektné merať aktuálnu žalobu na Kotlebu za šeky na 1488 eur politickými metrami. Keby sa prokuratúra a polícia mali zaoberať úvahami, či nejaký porušovateľ zákona zo seba neurobí martýra a či mu to v konečnom dôsledku politicky nepomôže, bola by to najistejšia cesta do pekiel.
Iná vec, pravdaže, je, že každý prokurátor a policajt by mal mať vo výbave túžbu zasahovať okamžite a vždy, ak je podozrenie, že sa zákon porušuje. Rovnako, ako by mal mať každý sudca vo výbave posudzovanie merita veci, nie formálnych poznámok za okrajom zákonníka.
Je správne, že štát, jeho orgány a jeho predstavitelia sa prebúdzajú. Všeličo by však dnes mohlo vyzerať inak, keby sa proti extrémizmu postupovalo pohotovo a nezmieriteľne ešte zavčasu. Nikdy by sa nestalo, že by extrémista sedel v parlamente, nieto ešte, že by si mohol dovoliť provokácie s nacistickými šekmi. A policajný šéf by nemusel podávať raporty o militantných Slovenských brancoch prezidentovi republiky, ako sa to stalo Milanovi Lučanskému.
Všeličo by dnes dozaista tiež vyzeralo inak, keby si politici v snahe zaujať okrajové publikum (podľa hesla: každý hlas dobrý) neosvojovali témy a pokrútené priority extrémistov. Keby bol ich boj proti fašizmu bojom zásadným a hodnotovým, nie bojom o imidž štátu či svoj vlastný. Skrátka, keby politická vojna proti extrémizmu nijako nepripomínala vojnu Andreja Danka proti svojmu bývalému šéfovi.